Štefan Chrappa je pre mňa zvláštny „chrappík.“ Taký mladý Džekylohajd. Na jednej strane veriaci a praktizujúci kresťan, redaktor náboženskej redakcie, na druhej, ako Pišta Vandal, osnovateľ metalových a punkových skupín. Na jednej strane rebel, na druhej strane konzervatívec. Ako vydavateľ vzbudil pozornosť svojou najlepšou akvizíciou, Luciou Piussi, ako autor zaujal i pohoršil knihami pre deti o hovienkach.

Zástancovia tradičnej rodiny varujú pred legitimizáciou homozväzkov spôsobom, akoby spoločnosť v blízkej budúcnosti stála pred hroziacou epidémiou v podobe homosexuálnych adopcií. Jednak si myslím, že to je fóbia ľudí, ktorí sa s homosexuálnymi pármi, žijúcimi v dlhodobom zväzku, nikdy nestretli, na druhej strane som z tejto debaty znechutená – aj keby naozaj nešlo o nič iné, len o to, ako sa zmocniť opustených sirôt nekompletnými homo-príšerami, koľkých párov by sa takýto druh adopcie na Slovensku v skutočnosti týkal? Dvadsiatich? A čo spravíme s tými lesbickými ženami, ktorým v túžbe mať dieťa nijako nezabránime? Veď je to smiešna debata.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

To, aké surové a nemilosrdné sú k sebe ženy, vystihol už Sándor Márai vo svojich Denníkoch z roku 1943: „ Ženy si seba navzájom nevážia. V očiach ženy nemôže byť nejaká iná žena naozaj ,veľká´ alebo bezvýhradne ,krásna´ či bezo zvyšku ,dobrá´, nesebecká, domácky založená atď. Keď žena vstúpi niekam, kde sedí už nejaká iná žena, miestnosť sa naplní podozrievavosťou. Žena uverí vo veľkosť, bystrosť či ľudskosť inej ženy jedine vtedy, keď o tom má dôkaz. A to tiež len zdráhavo.

Keď som si prvýkrát obula kolieskové inline korčule, bolo leto roku 1989 a ešte ich nikto nemal. Ľudia sa ma snažili chytiť na ulici, aby zistili, čo to mám na nohách. Ubzikla som ľahko a letela ďalej, svet sa premenil na klzisko. Zázrak bol aj to, ako sa mi ich podarilo získať. Kúpil mi ich chalan, ktorý hrával hokej a cestoval často na západ. Bolo leto, pražilo slnko a hokejista zaúčal frajerku jazdiť na zázračných korčuliach, ktoré kúpil pre ňu a jej to vôbec nešlo. Dievča odmietalo pokrčiť nohy a každý jej pokus odlepiť sa od lavičky sa končil fiaskom. Mala som sucho v hrdle.

Na bratislavskom Novom moste bol svojho času nápis zložený z niekoľkých mien svetovej avantgardy. Bolo medzi nimi aj meno Lucia Piussi. A potom to meno z obrovských písmen niekto zatrel.

Klameme seba aj ostatných, aby sme vinou sveta nemuseli trpieť. Pravda totiž bolí. Preto väčšina Slovákov nikdy nepripustí, že Kotleba je extrémista, (len, skrátka, nemá rád Cigánov), nepripustí, že obvinení z kauzy Cervanová by mohli byť úplne nevinní ľudia, (presne ako ty a ja), alebo že si Hedviga Malinová svoje zbitie nevymyslela, ale je tou najkrutejšou obeťou šikanovania nového slovenského štátu, (pri ktorej je Kafkov Proces vzdialená, abstraktná rozprávka). Na internetových diskusiách tohto časopisu sa pri článkoch o všetkých troch kauzách objavujú nicky tých istých rozzúrených persón.

Vôbec by som neverila, že sa vyberiem na film, kde sa chlap zamiluje do umelej inteligencie. Ale stalo sa a ten film s názvom Ona, ktorý získal nedávno Oskara za scenár a režíroval ho Spike Jonze, ma dostal. Už len ten obsah: „Dej filmu sa odohráva v L.A. v neďalekej budúcnosti. Theodore (Joaquin Phoenix) je komplikovaný a citlivý muž, ktorý sa živí písaním dojemných a osobných listov pre druhých. So zlomeným srdcom po skončení dlhého vzťahu sa začne zaujímať o nový, pokročilý operačný systém, o ktorom jeho výrobca tvrdí, že predstavuje celkom unikátnu a intuitívnu bytosť.“ Zaváňa to robotom v ženskom tele, ale nebojte sa.

Piťo dostal osemnásť rokov. My, čo vieme niečo o krčmovom živote pod výpalníckou čižmou, sme to prijali s tichým zadosťučinením. Veď to nebolo tak dávno, keď nafetovaní Piťovi chlapci ovládali bratislavské podniky a mlátili hostí. Pamätám sa na jedného z nich, výpalníckeho poskoka, ktorého prezývku si už ani neviem vybaviť – (bolo to čosi sladké ako Babyface či Cukríček?), zato jeho prasaciu tváričku a steroidmi napumpované telo neveľkého vzrastu si pamätajú mnohí ešte dnes ako symbol mečiarovskej éry.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.