Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Som vďačný za krízu

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Štefan Chrappa je pre mňa zvláštny „chrappík.“ Taký mladý Džekylohajd. Na jednej strane veriaci a praktizujúci kresťan, redaktor náboženskej redakcie, na druhej, ako Pišta Vandal, osnovateľ metalových a punkových skupín. Na jednej strane rebel, na druhej strane konzervatívec. Ako vydavateľ vzbudil pozornosť svojou najlepšou akvizíciou, Luciou Piussi, ako autor zaujal i pohoršil knihami pre deti o hovienkach.

.o žalmoch a bitkách pre písačky
To najpodstatnejšie a najhlavnejšie pre mňa je sväté písmo. Dávidove žalmy. Keď má človek v rukách takúto silnú poéziu, takú krásu, ktorá je overená tisícročiami, potom už nepotrebuje nič iné, ostatné je ako bonus. V žalmoch sú aj zlé veci, také bojovné, čo nachádzam aj v metale a punku. Každý jeden výrok je naplnený životom, krvou, príbehmi. Nenávidel som písať, do dnešného dňa neviem napísať dve písmená rovnako, čo som napísal kedy aké písmená, tak každé bolo iné. Už na základnej škole som pochopil, že písané slovo má väčšiu váhu ako hovorené. Rád som robil veršovanky na svojich spolužiakov, ktorých to vytáčalo do nepríčetnosti. To boli bitky, keď som zarýmoval, dostal som po frňáku, na mňa chceli rýmovať, ale nevedeli, tak som sa tešil z toho, že jednu šupu do brucha znesiem, ale ja dám tri slovom. Dokonca na vysokej škole som jednu vedeckú prácu napísal ako veršovaný traktát, aj obhajobu práce som zveršoval, ale neocenili ma. Som vďačný za to, že môžem svoje myšlienky vyjadrovať v slovenčine, aj keď to taká západniarska, tvrdá. Lebo teraz sa stretám s autormi, ktorí píšu básne po anglicky a ja na to kukám jak puk, čo to má byť.

.o ypsilone v slove husi
Chcel som študovať slovenčinu a na prijímačkách som napísal v diktáte husi s „y“. V komisii bol Ondrej Sliacky, mal som strašne rád tie jeho prerábky rozprávok na platniach. Lenže som nevedel, že on prepísal aj Obušok von z vreca, tak on bol ten obušok, vyletel z vreca a tak som letel, až som mal aj oblek ako blázon. Odvtedy si nikam nedávam obleky. Tam sa mi vysmiali do ksichtu, ha, haha, on napísal husi s tvrdým y, vy hovoríte zrejme husa u vás doma. Potom ma zobrali na filozofickú, mala väčší šmrnc, aj baby tam boli o dosť krajšie, musím povedať. Nemali také tie „vyvajdané“ pulóvre. Po škole som tam aj učil. To je dobré na učení, že sa môžete prihovárať inteligentným ľuďom. Na druhej strane, musíte sem-tam spolupracovať s idiotmi, kolegami. To je ten najväčší paradox, že medzi takými vzdelanými ľuďmi sa nájde tak veľa nekvalitných ľudí. Nikde inde som sa s tým nestretol. Nakoniec ma z  fakulty vyhodili. Nechcem robiť kázne, ale malo to svoj zmysel. Učíte sa odpúšťať, lebo viete, že komisia je 5-6 ľudí a z toho vás štyria ohavným spôsobom potopia, tak to chce veľkú silu prijať. Na moje miesto zobrali chuderu, to si človek povie, som fakt taký dement, keď ma vymenia za takéhoto človeka? Potom vidíte tie väzby. To bola kamarátka niekoho z veľvyslanectva, nemohla si nájsť dlho robotu, chudera. Baba dostala robotu a ja som si šiel po svojom.

.o spokojnosti s krízou
Ja nie som veľký cestovateľ. Napísal som cestopis Fak ju en daj! Brazília v kŕči. Keď tam ideš na tri týždne, zahráš 17 koncertov, každý deň spíš u niekoho doma na chodbe alebo na zemi, piješ jeho vodu, ješ jeho jedlo a serieš v jeho záchode, tak to človeku povie o krajine oveľa viac ako bedekre. Boli sme s kapelou v Škandinávii, Nemecku, niekde sa človek pobije, niekde dostane  po hube, niekde nedostane ani fuka za koncert, inde zase spí v dodávke a kadí v kríkoch alebo cez priechod Cínovec trúbi na štetky, vybiehajú z výkladov, v ktorých sedia ako tovar a vy utečiete s autom, je to také pankáčske. Ale teraz som si povedal, že už nepotrebujem v živote nikam ísť, ja som strašne vďačný, že žijem na Slovensku. Som vďačný za to, že sme chudobná krajina, lebo Brazília bohatne a je s tým spojených kopa problémov. Aj za krízu som vďačný, lebo už sa napríklad Karpaty nevyrubujú. Skromnosť a striedmosť nie je na škodu. Nikdy by som odtiaľto neodišiel. Na Slovensku, že nás je tak málo, sa dá aj lepšie presadiť. Stať sa legendou na Slovensku je príjemne ľahké. Teraz som išiel z Jura a prezident Slovenskej republiky sedí si v mercedese vedľa šoféra a vezie sa. Kde to stretnem vo svete? To sú tie krásy Slovenska, ktoré málokto ocení, ale majú svoju hĺbku a humor. Majú tú hĺbku absurdnosti.

.o Nevedkovi a rozprávkach
Keď som bol malý, tak som veľmi mal rád knihu o Nevedkovi. To mi mama musela stále dookola čítať, aj keď som tomu nerozumel. Minule som akurát jedného stretol, a ten mi hovorí, á, šak to bola úplne budovateľská komunistická rozprávka. Vychovávala malých družstevníkov. Áno, boli tam tie budovateľské tlachy, ale ináč bol Nevedko super. Stotožňujem sa s ním do dnešného dňa. Týpek, čo robil neplechu, čo ničomu nerozumel a všetko chcel robiť  a vždy to bolo smiešne, malo to šťavu a šmrnc. Tam bolo aj to, ako išiel za básnikom, nech ho naučí písať, a ten mu povedal: „Keď chceš byť básnikom, tak vymysli rým na slovo izba.“ A Nevedko povedal, že hryzba. Čo to je? Aká hryzba? No to, keď niekto hryzie, tak to je hryzba. A potom básnik povedal, ty nemôžeš byť básnikom, keď nevieš rýmovať. Potom sme pátrali po tomto slove, ktoré by sa rýmovalo so slovom izba ešte na výške. Do vysokej školy som nevedel na to slovo prísť a kamarát, ktorý je jazykovedne orientovaný, prišiel na to, že spisovné slovo, ktoré by sa rýmovalo so slovom izba, je spisba. Mám rád rozprávky pre takých malých lumpov. Čo nie sú také uhladené. Také strapaté, a tie sa snažím písať ja, aby to bolo aj o hovienkach, aj o sopľoch a o všetkom, čo ľudí zaujíma. Nič by, v podstate, v literatúre nemalo byť tabu, všetky otázky by mali byť prípustné a na všetky otázky by sme sa mali snažiť dávať odpovede. Svätý Augustín mal sympatické krédo Zabávať, poúčať a dojímať. Toto som si osvojil aj v rozprávkach.

.o Nižňanskom, ale nie Jožovi
Kniha Skutočný človek, ktorú som napísal, je fascinujúci životný príbeh saleziána Karola Nižňanského. Je to taká moja osobná misia hľadať ľudí, ktorí majú povedať niečo podstatné k našim životom. Keď odchádzal v 1948 na misie, mal problémy s obličkami. Istý lekár mu do obličky pichol jed, chcel ho, skrátka, zabiť. Absolvoval nejakých 100 operácií, prvý polrok v Indii prežil na smrteľnej posteli. Ten jed mu zničil sietnice, no fungoval skoro normálne. V Indii postavil internáty, školy. Dodnes naňho spomínajú ako na svätca. Studne staval a vodné nádrže. Spával 4 hodiny denne, dokonca sa sám aj operoval. Keďže som mal jeho listy, zachovala sa aj jeho technika: rozostavil dookola zrkadlá, dal si narkózu, zobral skalpel a pomocou zrkadiel sa operoval. Bol aj básnikom, spolupútnikom Gorazda Zvonického, čiže je to taký zabudnutý autor katolíckej moderny

.o parazitoch pri knihách
Na každú vec, ktorú človek chce spraviť, sa nabaľuje veľmi veľa ľudí, ktorí sú hladní. Chceš spraviť knihu a zrazu okrem nevyhnutných nákladov sa tam pridružujú paraziti, ktorí si chcú robiť výlety za tvoje prachy, ktoré ty ťažko zarobíš, Tak sa mi to zdalo všetko drahé a neefektívne, až som si povedal, reku, tak to skúsim sám A zrazu som zistil, že sa knihy dajú robiť za minimum peňazí, že stačí k tomu nadšenie a pár korún, ktoré si nadšený človek ochotne odtrhne od huby. No a tak som spravil vydavateľstvo a odvtedy si vlastne vydávam svoje knihy. Vydali sme aj Luciu Piusi, dostala sa aj do finále Anasoft litery. S Luciou sme sa tak vzájomne hecovali, mňa vyhodili z fakulty, ju vyhodili z Artfora, tak mi zavolala. Tak sme do toho dali prachy, ona svoje, ja svoje, ešte sme si požičali niečo od jedného jej ctiteľa. Všetko sme poctivo vrátili, kniha sa zrodila a celkom mala dobrú odozvu. Predalo sa  z nej pár tisíc kusov a je to hlavne dobrá kniha. Povedal som si, že nebudem robiť kompromisy a chcem vydávať iba knihy, ktoré sú kvalitné, ktoré za niečo stoja a za ktorými stojím nie že na 100 percent, ale na 200 percent. Ale zase je to také problematické, konečne si vieš tú knihu vydať za relatívne dobré peniaze, za malé peniaze, vyzerá pekne, je kvalitná a zase je ten systém parazitov, ktorí zoberú do predajní, hento-tamto a každý si uhryzne a nakoniec ti zostanú náklady a k tomu malý prd. Vlastne nikto z toho nemá nič, všetko je nastavené tak zvláštne, že každý má zo všetkého minimum. A to je zas dobré na to, že nás to vedie k pokore. Aspoň nebudeme namyslení, bohatí a arogantní. Strašne mám rád vôňu kníh, ja som si aj tlačiarenský stroj kvôli tomu dávno kúpil a tak som ho aj potom vyhodil, ani som ho nepredával ďalej, lebo to bolo peklo, už som nechcel nikomu zavariť. Celý som bol špinavý od hlavy po päty, ale voňalo to, mám to rád. Mám takú pesničku, volá sa Súkromná vojna, že vojna stále trvá, že sme vo vojne a vo vojne sa človek nevzdáva. Keď sa vzdá, tak prehral. Takže sme vo vojne a ideme ďalej. Sú treba aj obety, aj treba sa tvárou v bahne plaziť, aj treba zozadu napádať nepriateľa, ale nikdy sa netreba vzdať. Toto je aj tá vízia môjho vydavateľstva. Že aj taká loďka z orieškovej škrupiny má šancu preplávať oceán, keď je na nej odhodlaná posádka.  

.o generácií veľkých očakávaní
Naša generácia bola generáciou veľkých očakávaní. Je to generácia, ktorá je až priveľmi kritická, ale nemá víziu. Lebo tie očakávania boli naivné, samozrejme. A potom je to aj generácia tak trochu letargická a akoby už aj trochu rezignovala. Každý vie skritizovať, každý vie zapindať, ale nemá riešenia. A to ma na tom tak otravuje najviac, keď to tak počúvam. Stále iba nadávať a nič nerobiť. A to možno nie je ani problém našej generácie, ale mnohých generácií Slovákov. Je to také naše poznávacie znamenie. Staršia generácia verí, že všetko ide iba cez známosti a cez podvody. Ale človek sa môže na istú úroveň vypracovať aj sám svojou prácou, neúnavnosťou a nezlomnosťou. Dá sa to. Toto je možno plus našej generácie, že tomu veríme. Mal som spolužiakov na výške, ktorí písali a do dnešného dňa píšu a do dnešného dňa okrem časopisov nikde nepublikovali. Príde mi to od nich aj ľahkovážne a nezodpovedné, že o to vôbec nedbajú. Sem tam na internet niečo zavesia, alebo do nejakých periodík, ktoré v podstate nikto nečíta niečo dajú, chodia na nejaké čítačky, ale je to stále na takej nijakej rovine. Vidím, čo nám do vydavateľstva posielajú. Človek napíše niečo, čo odfláka a sám tomu neverí a nárokuje si, aby ja som tomu veril a aby som tomu veril tak, že dám do toho svoje peniaze. To nemôže fungovať, lebo ak on sám tomu neverí, ako mu to mám ja uveriť? Tá Lucia Piussi, keď som jej povedal, že nemáme na to prachy, vyhlásila Ja na to dám svoje, lebo viem, že to je super, že som spravila najlepšie, čo som vedela spraviť.

.o  veľkej literatúre a slohových prácach
Prototyp Eva bola taká bláznivá kniha. Robil som na tom päť rokov a v podstate to ani nemá rozmery románu.  Ja som si všetko strašne surovo škrtal, aby tam nebolo nič navyše a predsa teraz tam nachádzam niečo navyše, veľa formálneho. Myslím, že sa už ani do žiadneho nejakého románu nepustím. Ubíjajú ma veci, ktoré sa nedajú spraviť komplexne v krátkom čase. Vychádza to z mojej povahy. Napríklad stĺpčeky a krátke veci alebo poviedky, alebo aj básne, to sa dá spraviť a dá sa do toho vstupovať stále. Ale keď už robíte veľký text a do toho stále vstupovať zaberá veľa času a ten efekt, ktorý z toho je, sa mi zdá minimálny. Tak sa mi zdá, že mám život príliš krátky na to, aby som písal veľké veci. Možno že ešte príde čas, že niečo zo seba vypotím. Nápady by aj boli, ale už spracúvať sa mi nechce. A takto funguje aj slovenská literatúra, hoci neviem, či možno nazvať literatúrou tie slohové práce, čo sa rozťahujú na 200 strán. Desivé na tom je, že takú knihu si prečíta človek, ktorý nikdy nepísal, a povie si, veď toto by som napísal aj ja! To je tá najväčšia skaza. Pretože tento človek si potom otvorí počítač a napíše ďalšiu takú knihu. Lenže to je tá najväčšia blbosť, keď si prečítam knihu, tak by som si mal povedať, fúúú, toto by som chcel napísať, ale v živote to nenapíšem. Takto je to s veľkou literatúrou.  Takto je to s ozajstnými knihami. Keď to človek zažije pri nejakej knihe, tak to je fakt skutočná kniha.

Štefan Chrappa/
Narodil sa v roku 1979 v Svätom Jure, kde stále – v posledných rokoch aj so svojou manželkou Janou – žije. Vyštudoval slovenčinu a poľštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde pôsobil aj ako doktorand na Katedre slovanských filológií. Je autorom štyroch zbierok duchovnej poézie, okrem toho napísal knihu pre deti, dva cestopisy a jeden dystopický román. Vo svojom vydavateľstve Limerick vydal viacero pozoruhodných diel, napríklad zbierku poviedok Lucie Piussi Život je krátky alebo knihu Sama Mareca This Is Hardcore. Okrem toho všetkého je redaktorom náboženského vysielania v RTVS a hlavne gitaristom a spevákom punkovej kapely Vandali a metalovej kapely ČAD. A stĺpčekárom časopisu .týždeň.

Projekt Ústne svedectvá slovenskej literatúry je v spolupráci s Literárnym informačným centrom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite