Milí priatelia, gaštan je maskot jesene. Rástol a dozrieval v korune stromu, hľadel na svet z výšky, a teraz, keď prišiel jeho čas, chystá sa vyskočiť z pichľavého rodného hniezda. Ničoho sa nebojí, nikoho sa nezľakne. U nás v Jure sú všelijaké gaštany. Aj divé, nejedlé – pagaštany, ale aj tie jedlé, fajnové. Pagaštany majú povahu lumpov. Okrem toho, že sa nedajú jesť, padajú znenazdajky na úbohé obnažené hlavy nič netušiacich chodcov. Niektoré komplet so zelenou hrubou šupou. A keď dobre trafia, tak je to taká šupa, že zasiahnutý sa len zapotáca.

Väčšina nezainteresovaných vníma vedu ako oázu serióznosti a najmä nekonečnej nudy. Udeľovanie Ig Nobelovej ceny je dôkazom toho, že aj vedci majú zmysel pre humor a recesiu.

Blížia sa komunálne voľby. Volebné komisie rozhodujú o registrácii kandidátov, ktorí majú záujem uchádzať sa približne o 21 000 postov poslancov a vyše 2 900 pozícií starostov a primátorov. Nie je to priveľký luxus na takú malú krajinu?

Po poslednom videu Mariána Kuffu na našej stránke a mojej odpovedi naň sa strhla búrka reakcií. Na jej intenzite nebolo veľa prekvapivého, ale obsah je celkom poučný.

Zinka, Lujza a Jurko. Tri z deväťtisíc detí vo veku do siedmich rokov na Slovensku, ktoré majú viacnásobné postihnutie, mentálne aj fyzické. O  bolesti ich rodičov vieme toho málo. A pritom naliehavo potrebujú pomoc. Štát im ju zatiaľ neposkytuje.

Sú starí aj mladí, vychudnutí, ale aj pri tele. Niektorí majú na tvári úsmev, iní, naopak, vyzerajú, akoby sa blížila ich posledná hodina. Dajú sa stretnúť na chodníkoch veľkých miest, ale aj na stratených lesných cestičkách. Najmä ich je však čoraz viac. Sú to bežci.

„Snívam o tom, že jedného dňa budú moje štyri deti žiť v krajine, v ktorej ich nebudú posudzovať podľa farby pokožky, ale podľa charakteru.“ Týmito slovami ukončil Martin Luther King svoj najslávnejší prejav Mám sen. Predniesol ho v auguste 1963 pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone na demonštrácii, ktorou sa končil pochod hlavným mestom.

Milí priatelia, dobré jedlo nie je zlé. K jedlu však, viac ako čokoľvek iné, potrebujete dobrého partnera. Človeka, ktorý rád sedí za stolom, ktorý nepohrdne zákuskom, suchárom ani rezňom. Človeka, ktorý dopraje sebe i vám. Človeka, ktorý nezávidí. Mám známeho, ktorého do nepríčetnosti vytáča obradnosť a neúprosná pomalá ležérnosť môjho stolovania. Kdesi sa dočítal, že ľudia, ktorí si vychutnávajú jedlo, sú oveľa lepšími milencami ako tí, čo všetko nahádžu do seba bez pôžitku. On nevidí rozdiel medzi salámou plnou pomletých chrupaviek a výberovou šunčičkou.

Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.