Nikto by nemal zomrieť predtým, než sa mu splnia sny o slobode. Smrť Oswalda Payá (1952 – 2012) znamená pre Kubu dramatickú stratu. Trpí tým už naša prítomnosť a pre budúcnosť to bude nenahraditeľná strata. Nebol to len príkladný muž, milujúci otec a horlivý katolík, ktorý prestal minulú nedeľu dýchať, ale rovnako aj nenahraditeľný občan našej krajiny.

Muž vstúpil do malého kníhkupectva El Cóndor oproti univerzite v Zürichu. „Hľadám knihy Corína Tellada,“ povedal potichu a ja som vyskočila spoza počítača, do ktorého som ťukala posledné tituly z Buenos Aires, Madridu alebo Mexika. V jeho hlase bolo ešte cítiť zvyšky havanského prízvuku, možno preto, že bol len krátko v kontakte so švajčiarsko-nemeckým dialektom, ktorý jeho slovám nakoniec dodá iné tempo. Bol zo štvrti La Víbora a okrem kníh zháňal aj španielske časopisy v štýle časopisu Hola.

Eurozóna je v plameňoch a európski lídri namiesto hasenia okolo nej stavajú múr. Mali by sme si dať pozor, nech sa nezamurujeme na tej nesprávnej strane.

Vidieť politika v plavkách môže byť pre niekoho zážitok, pre iného trauma. Bez šiat sa totiž mnohí z týchto mužov a žien, pôsobiacich vo verejnom živote, stávajú akoby ľudskejší, zraniteľnejší, ale niekedy aj smiešnejší, než v skutočnosti sú.

V minulom čísle sme sa zaoberali mimoriadne citlivou témou – striedavou starostlivosťou o deti po rozvode. Spokojnosť, ale aj sklamanie či pobúrenie, také je spektrum množstva reakcií na článok Vzbura otcov, ktorý som spracoval s kolegami Evou Čobejovou a Martinom Hanusom. Prekvapilo ma, že tieto pocity nevyjadrili ženy – matky, ako som očakával, ale muži – otcovia.

Reformnému tigrovi spod Tatier, ktorého v minulej dekáde oslavovali svetové médiá, pĺzol kožuch už dávno. Ani chrup mu neslúžil tak dobre ako kedysi. Radičovej vláda sa ešte snažila aspoň o pleťovú masku, no druhý Ficov kabinet mu definitívne dá poslednú ranu – takpovediac, ranu istoty (ako z paródií na smerácke predvolebné plagáty). Tak to aspoň vyzerá po tom, čo vláda minulý týždeň konkretizovala niektoré svoje ekonomické plány.

Minister zahraničných vecí Westerwelle nazval Grassovu báseň absurdnou, Marcel Reich-Ranicki, jeden z najvýznamenjších literárnych vedcov Nemecka, ktorý prežil holokaust, zase nechutnou. Mám dva dôvody, prečo sa nemôžem pridať a Grassa kritizovať. Predstava, že tento muž je svedomím Nemecka, sa radikálne zmenila, keď tento prominentný autor priznal svoje členstvo v SS.

Keď reprezentácia odchádzala na majstrovstvá sveta, Miro Šatan mi v Lampe potichu povedal, že mu partia pripomína Petrohrad, kde Slovensko získalo prvý veľký úspech. Opäť raz trafil presne.

My krásne ženy to máme neuveriteľné ťažké. U mužov ľahko dosiahneme všetko, čo potrebujeme, má to však aj opačnú stránku mince. Ostatné ženy nám to nikdy neodpustia a budú nás nenávidieť.

V istý aprílový pondelok abdikoval prezident Maďarska Pál Schmitt. Predtým v piatok (vo vysielaní verejnoprávneho rozhlasu a televízie) sa ospravedlňoval približne dvadsaťminútovým vyhlásením, že nechápe proti nemu vznesené obvinenia, rozhodnutie univerzitného senátu, podľa ktorého mu odoberú titul tzv. malého doktora. Ako športovec sa nehodlá vzdať, veruže ukáže, že je schopný získať trebárs ešte aj vedeckú hodnosť PhD.