Často sa stretávam s otázkami typu: Do čoho sa dnes oplatí investovať? Čo sa oplatí kúpiť? Na akej investícii sa dá dobre zarobiť? Správne investovanie je však až tretia najdôležitejšia vec, ktorú človek potrebuje zvládnuť.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

V tomto príbehu ide o môj jediný úspešný pokus bezbolestne precestovať cez Poľsko. Musím sa dostať z Kaliningradu domov do Devínskej Novej Vsi, a tentoraz sa pokúšam prespať Poľsko počas dlhej jazdy v spacom vozni. Funguje to. Čo odteraz nasleduje, nie je preto, pravdupovediac, žiadny príbeh.

Najnovší film fínskeho filmového veľmajstra Akiho Kaurismäkiho La Havre sa premieta s najnovšou slovenskou animovanou snímkou Posledný autobus. Zas raz tak máme možnosť v distribúcii vidieť aj niečo kratšie a nie hrané.

Keby si Piesne ľadu a ohňa od amerického spisovateľa Georgea R. R. Martina nebolo všimlo HBO, stále by si pohodlne hoveli kdesi na žánrovej periférii a tešili sa priazni ortodoxných fanúšikov fantasy. Dosiaľ vyšlo päť z plánovaných siedmich zväzkov tejto epickej ságy, spolu nejakých 6 000 strán textu, Martin slovom nešetrí. V českom preklade vyšli prvé tri knihy, štvrtá má vyjsť koncom apríla, piata azda v lete. Zvyšok je v nedohľadne, Martin, hoci je preukázateľný grafoman, si dáva načas.

Aj pri takej bohumilej činnosti, akou je kulinárčenie, sa dá poriadne poplakať. A to nielen vtedy, keď máte deň pod psa a všetko vám padá a prihára. Stačí dlhšie nadrobno krájať cibuľu.

Dostali sme desať z desiatich. Chcem sa podeliť o toto ohodnotenie so všetkými, ktorých sa týka, preto o ňom neskromne napíšem. Desať z desiatich bodov udelil nášmu festivalu prestížny portál virtualfestivals.com. Áno, ide čisto o subjektívne zhodnotenie dvoch ľudí. Áno, vždy keď čítam nejakú negatívnu reakciu, pomyslím si, že nie každému sa dá vyhovieť, každý zažije každú jednu akciu po svojom a rozdiely sú, našťastie, veľké, aj každú pesničku každý počuje inak, niekto je nadšený, iný prepína. Tak je to dobre, inak by bol svet neskutočne nudný. Aj tých desať z desiatich je len názor jedného malého tímu, ale aj tak sa chcem o radosť z neho podeliť so všetkými, ktorých sa týka.

Kto by si nepamätal na pubertálnu čarodejníčku Saxanu? Dokázala natiahnuť ruku tak, že sa po triede lístky s ťahákmi nemuseli hádzať, mohla ich podávať. Stále hľadala babské ucho a nevedela, že ide o obyčajnú šalviu.

KDH je po sneme a pri troche zjednodušenia sa dá povedať, že je na tom presne tak, ako bolo pred snemom. Aká budúcnosť čaká v tejto strane Radoslava Procházku?

Muž vstúpil do malého kníhkupectva El Cóndor oproti univerzite v Zürichu. „Hľadám knihy Corína Tellada,“ povedal potichu a ja som vyskočila spoza počítača, do ktorého som ťukala posledné tituly z Buenos Aires, Madridu alebo Mexika. V jeho hlase bolo ešte cítiť zvyšky havanského prízvuku, možno preto, že bol len krátko v kontakte so švajčiarsko-nemeckým dialektom, ktorý jeho slovám nakoniec dodá iné tempo. Bol zo štvrti La Víbora a okrem kníh zháňal aj španielske časopisy v štýle časopisu Hola.