.človek, ktorý pozná dejiny tejto strany, by sa zrejme v tejto veci nebál stávky ani o väčšiu sumu. Procházka je na vonkajšej orbite a jeho pozícia sa v niečom podobá na pozíciu Daniela Lipšica spred dvoch-troch rokov či Vladimíra Palka a Františka Mikloška spred šiestich-siedmich rokov. Procházka si však zvolil vlastnú cestu, odlišnú od Palka aj Lipšica. Aké má teda tento posledný intelektuál v KDH vyhliadky?
.najvýraznejší poslanec
Radoslav Procházka vstúpil do politiky ako právny expert, jeho odbornosť bola hlavným dôvodom, prečo sa tešil rešpektu v parlamente aj v médiách. Neskôr k odbornosti pribúdala politika. Procházka sa oproti programovo stratenému KDH vymedzoval niektorými Čarnogurského témami: tvrdšia línia voči Maďarsku, letmé úvahy o dôležitosti armády a v geopolitike pro-európsky sentiment. Aj voči Danielovi Lipšicovi sa po jeho odchode odlíšil porovnaním, že bližší ako americkí republikáni sú mu európski kresťanskí demokrati. Vráťme sa však k vláde Ivety Radičovej.
KDH blúdilo v hmle a Procházka vďaka tomu prudko politicky rástol. Najneskôr od momentu, keď spolu s poslancom Igorom Matovičom odmietli novelizovať Ficov zákon, vylučujúci dvojaké občianstvo našich Maďarov, sa stal najvýraznejším poslancom KDH. A na najbližšej Rade KDH za svoj postoj, odlišný od hlavnej línie KDH, dostal potlesk.
Druhou stranou mince Procházkovej politickej kariéry je istá nevypočítateľnosť. Alebo inak: jeho politické pôsobenie je plné prekvapení a občas sa stane, že aj nie celkom zrozumiteľných postojov.
Azda najlepšie to ilustroval svojimi prekvapivými postojmi k dočasnému eurovalu (jeseň 2011) a neskoršími postojmi k trvalému eurovalu (jar 2012).
Ešte ako právnik a poradca Ústavného súdu napísal docent Procházka dôležitý článok o povahe suverenity národných štátov v EÚ. Tento text neskôr slúžil aj ako argument v spore o Európsku ústavu, keď sa Ondrej Dostál na Ústavnom súde sťažoval na porušenie svojich práv, keďže sa k ústave EÚ nemohol vyjadriť v referende. Okrem toho sa Procházka podieľal aj na príprave zákona o ochrane suverenity, ktorý síce nikdy nebol predložený, ale v našich pomeroch išlo o najtvrdšiu euroskeptickú normu (zákon pripravoval Vladimír Palko, jeho mäkkšia verzia nakoniec dostala podobu ústavného zákona o spolupráci parlamentu a vlády v záležitostiach EÚ).
Keď však ako poslanec v roku 2011 hlasoval za euroval, čo bol nástroj vyššieho stupňa centralizácie EÚ, vehementne ho podporil. Argumentoval geopolitikou, otázkou prežitia Únie aj ekonomickou výhodnosťou – a v diskusii sa okrem SaS azda najviac vymedzil voči Petrovi Zajacovi a Ondrejovi Dostálovi z OKS. Pre niektorých jeho priaznivcov to bolo prekvapenie, ale nie posledné. Druhé nasledovalo pred pár týždňami, keď posilnený trvalý euroval poslanec Procházka už odmietal. Pochyboval pritom o ekonomickej opodstatnenosti, aj o geopolitike meniacej sa Európy.
.vzťah k predsedovi
Ešte väčšie napätie medzi dvoma Procházkovými názormi, navyše v kratšom časovom úseku, cítiť z jeho názorov na Jána Figeľa. Pred rokmi, keď Vladimír Palko odišiel z KDH, označil Radoslav Procházka na jednom zo seminárov o budúcnosti slovenského konzervativizmu Jána Figeľa (spolu s Danielom Lipšicom a Ondrejom Dostálom) za vzor konzervatívneho politika. Po tom, ako sa stal poslancom KDH, tak predsedu Figeľa verejne podporoval až do júna tohto roku. Pre denník SME ešte 1. júna povedal, že Figeľovi dôveruje.
Jeho verejné názory sa však začali prudko meniť a o pár dní neskôr už vedenie KDH vyzýval, že ak Figeľovi nominanti z pôsobenia v rezorte dopravy nevrátia zlaté padáky, malo by ich štátu vrátiť samotné KDH. Pre Aktuality.sk Procházka hovoril, že Figeľa rešpektuje a týmto návrhom ho chce brániť pred tlakom proti jeho osobe. Lenže išlo najmä o útok na osobu a politickú zodpovednosť Jána Figeľa. Ten sa snažil „zlaté padáky“ vlastných nominantov od svojho pôsobenia oddeliť, Procházka mu však loptičku vrátil späť. Vlastne to ani nebola loptička, ale nechytateľný „ritern“ a Figeľ musel konať. A po sneme pre istotu dodal, že predseda KDH by nemal fňukať a sťažovať sa na svoju samotu, ale konať. Vonkajší pozorovateľ aj nejeden člen KDH mohol iba súhlasiť. Až nato, že vyvolávanie súcitu je pre Jána Figeľa podstatou politiky už celé roky.
Tieto zmeny v názoroch Radoslava Procházku môžu svedčiť o všeličom, okrem iného aj o tom, že mu chýba zázemie, skupina poslancov a poradcov, ktorá by spomaľovala razanciu niektorých rozhodnutí. Procházkovi však nemožno uprieť jednu vec: dnes, v júli roku 2012, je posledným intelektuálom v KDH.
.skúsim to a uvidím
Sedím v advokátskej kancelárii viditeľne unaveného poslanca a pýtam sa ho, prečo sa jeho vzťah k Figeľovi tak náhle zmenil. „Kým sa dalo brániť dobré meno strany s dobrým menom predsedu, tak som to robil. Od istého okamihu sa to však už nedá zlúčiť, už je to protichodné,“ vysvetľuje svoj názorový obrat Procházka. Čo to však znamená pre jeho budúcnosť v strane? Môže byť poslanec s takou tvrdou kritikou predsedu a vedenia strany dlhodobo členom hnutia?
Nejde o nový problém. Vladimír Palko riešil svoj nesúhlas s úpadkom KDH kandidatúrou na predsedu. Neuspel a strana ho postupne aj s Františkom Mikloškom, Pavlom Minárikom a Rudolfom Bauerom vypudila. Daniel Lipšic si zvolil inú cestu. Nešiel do tvrdej opozície voči vedeniu a stranu chcel meniť z funkcie podpredsedu. Z času na čas špekuloval o svojej kandidatúre na predsedu, ale nikdy sa k tomu neodhodlal. Aj on napokon s Janou Žitňanskou skončil ako nezávislý poslanec.
Procházka to na tretí pokus skúša inak. Hoci vidí úpadok KDH, na predsedu ani podpredsedu nekandidoval a rozhodol sa čakať. Oznámil, že chce založiť frakciu a budovať personálnu a programovú alternatívu voči vedeniu KDH. Jeho pozíciu teda najlepšie vystihuje slovíčko vabang.
Ako to môže dopadnúť? Zdá sa, že možné sú len dva závery: Buď nájde nemalú podporu a o štyri roky sa sebavedome postaví Figeľovi, alebo hnutie časom opustí. Ako vidí fungovanie frakcie samotný Procházka? „Sám neviem, či to môže, alebo nemôže fungovať. Ale poctivejšie sa mi zdá to vyskúšať. Až do okamihu, keď by sa to malo stať neudržateľným,“ dodáva.
.právo na vlastnú skúsenosť
Procházka sa teda rozhodol svoje meno oddeliť od Figeľa a jeho podpredsedov a funkcionárov. Aby to dosiahol, bude vedenie KDH naďalej verejne kritizovať, vždy, keď bude mať iný názor. To však zvýši napätie, pričom Procházka sa bude cítiť ako svedomie KDH, Figeľ ho bude kritizovať za rozbíjanie jednoty a každý prepad preferencií, ktorý príde. O nejaký čas sa vyjasní, že takáto kohabitácia je – Procházkovými slovami – neudržateľná.
Procházka tomu iste rozumie. Na čo sa teda spolieha? Zrejme len na takú krízu KDH, ktorá by vyvolala vnútornú revolúciu a obrodu. Je to však možné? Tretina delegátov strany, ktorá pred piatimi rokmi podporovala Palka, hnutie pomaly opustila alebo je viac či menej rezignovaná. Mnohí z členov, ktorých Daniel Lipšic označoval za „svojich“, ako napríklad večný funkcionár Peter Bobula, Lipšicovými podporovateľmi v skutočnosti nikdy neboli. Otázne je, s kým chce teda Procházka meniť stranu.
Ten na každú paralelu s minulosťou hovorí, že „každý má právo na vlastnú skúsenosť“. Za zmysel svojej politiky považuje robiť to, čo je správne a poctivé v danej chvíli. Lenže politike, ktorej chýba cieľ, chýba toho príliš veľa. Jedine, že by tým cieľom bolo holé prežitie. Nie je nepredstaviteľné, že v roku 2016 bude z Daniela Lipšica politický dôchodca a jeho niekdajšie miesto nahradí Radoslav Procházka.
Ale ktovie, možno je zmyslom ďalšieho Procházkovho pôsobenia v politike iba potvrdenie toho, že KDH nie je možné zmeniť, iba nechať dožiť. A tiež toho, že zoznam ľudí, ktorí postupne zmene KDH venovali svoju kariéru, je zoznamom obetí a toho najlepšieho, čo v slovenskej politike za posledné roky bolo.
.najvýraznejší poslanec
Radoslav Procházka vstúpil do politiky ako právny expert, jeho odbornosť bola hlavným dôvodom, prečo sa tešil rešpektu v parlamente aj v médiách. Neskôr k odbornosti pribúdala politika. Procházka sa oproti programovo stratenému KDH vymedzoval niektorými Čarnogurského témami: tvrdšia línia voči Maďarsku, letmé úvahy o dôležitosti armády a v geopolitike pro-európsky sentiment. Aj voči Danielovi Lipšicovi sa po jeho odchode odlíšil porovnaním, že bližší ako americkí republikáni sú mu európski kresťanskí demokrati. Vráťme sa však k vláde Ivety Radičovej.
KDH blúdilo v hmle a Procházka vďaka tomu prudko politicky rástol. Najneskôr od momentu, keď spolu s poslancom Igorom Matovičom odmietli novelizovať Ficov zákon, vylučujúci dvojaké občianstvo našich Maďarov, sa stal najvýraznejším poslancom KDH. A na najbližšej Rade KDH za svoj postoj, odlišný od hlavnej línie KDH, dostal potlesk.
Druhou stranou mince Procházkovej politickej kariéry je istá nevypočítateľnosť. Alebo inak: jeho politické pôsobenie je plné prekvapení a občas sa stane, že aj nie celkom zrozumiteľných postojov.
Azda najlepšie to ilustroval svojimi prekvapivými postojmi k dočasnému eurovalu (jeseň 2011) a neskoršími postojmi k trvalému eurovalu (jar 2012).
Ešte ako právnik a poradca Ústavného súdu napísal docent Procházka dôležitý článok o povahe suverenity národných štátov v EÚ. Tento text neskôr slúžil aj ako argument v spore o Európsku ústavu, keď sa Ondrej Dostál na Ústavnom súde sťažoval na porušenie svojich práv, keďže sa k ústave EÚ nemohol vyjadriť v referende. Okrem toho sa Procházka podieľal aj na príprave zákona o ochrane suverenity, ktorý síce nikdy nebol predložený, ale v našich pomeroch išlo o najtvrdšiu euroskeptickú normu (zákon pripravoval Vladimír Palko, jeho mäkkšia verzia nakoniec dostala podobu ústavného zákona o spolupráci parlamentu a vlády v záležitostiach EÚ).
Keď však ako poslanec v roku 2011 hlasoval za euroval, čo bol nástroj vyššieho stupňa centralizácie EÚ, vehementne ho podporil. Argumentoval geopolitikou, otázkou prežitia Únie aj ekonomickou výhodnosťou – a v diskusii sa okrem SaS azda najviac vymedzil voči Petrovi Zajacovi a Ondrejovi Dostálovi z OKS. Pre niektorých jeho priaznivcov to bolo prekvapenie, ale nie posledné. Druhé nasledovalo pred pár týždňami, keď posilnený trvalý euroval poslanec Procházka už odmietal. Pochyboval pritom o ekonomickej opodstatnenosti, aj o geopolitike meniacej sa Európy.
.vzťah k predsedovi
Ešte väčšie napätie medzi dvoma Procházkovými názormi, navyše v kratšom časovom úseku, cítiť z jeho názorov na Jána Figeľa. Pred rokmi, keď Vladimír Palko odišiel z KDH, označil Radoslav Procházka na jednom zo seminárov o budúcnosti slovenského konzervativizmu Jána Figeľa (spolu s Danielom Lipšicom a Ondrejom Dostálom) za vzor konzervatívneho politika. Po tom, ako sa stal poslancom KDH, tak predsedu Figeľa verejne podporoval až do júna tohto roku. Pre denník SME ešte 1. júna povedal, že Figeľovi dôveruje.
Jeho verejné názory sa však začali prudko meniť a o pár dní neskôr už vedenie KDH vyzýval, že ak Figeľovi nominanti z pôsobenia v rezorte dopravy nevrátia zlaté padáky, malo by ich štátu vrátiť samotné KDH. Pre Aktuality.sk Procházka hovoril, že Figeľa rešpektuje a týmto návrhom ho chce brániť pred tlakom proti jeho osobe. Lenže išlo najmä o útok na osobu a politickú zodpovednosť Jána Figeľa. Ten sa snažil „zlaté padáky“ vlastných nominantov od svojho pôsobenia oddeliť, Procházka mu však loptičku vrátil späť. Vlastne to ani nebola loptička, ale nechytateľný „ritern“ a Figeľ musel konať. A po sneme pre istotu dodal, že predseda KDH by nemal fňukať a sťažovať sa na svoju samotu, ale konať. Vonkajší pozorovateľ aj nejeden člen KDH mohol iba súhlasiť. Až nato, že vyvolávanie súcitu je pre Jána Figeľa podstatou politiky už celé roky.
Tieto zmeny v názoroch Radoslava Procházku môžu svedčiť o všeličom, okrem iného aj o tom, že mu chýba zázemie, skupina poslancov a poradcov, ktorá by spomaľovala razanciu niektorých rozhodnutí. Procházkovi však nemožno uprieť jednu vec: dnes, v júli roku 2012, je posledným intelektuálom v KDH.
.skúsim to a uvidím
Sedím v advokátskej kancelárii viditeľne unaveného poslanca a pýtam sa ho, prečo sa jeho vzťah k Figeľovi tak náhle zmenil. „Kým sa dalo brániť dobré meno strany s dobrým menom predsedu, tak som to robil. Od istého okamihu sa to však už nedá zlúčiť, už je to protichodné,“ vysvetľuje svoj názorový obrat Procházka. Čo to však znamená pre jeho budúcnosť v strane? Môže byť poslanec s takou tvrdou kritikou predsedu a vedenia strany dlhodobo členom hnutia?
Nejde o nový problém. Vladimír Palko riešil svoj nesúhlas s úpadkom KDH kandidatúrou na predsedu. Neuspel a strana ho postupne aj s Františkom Mikloškom, Pavlom Minárikom a Rudolfom Bauerom vypudila. Daniel Lipšic si zvolil inú cestu. Nešiel do tvrdej opozície voči vedeniu a stranu chcel meniť z funkcie podpredsedu. Z času na čas špekuloval o svojej kandidatúre na predsedu, ale nikdy sa k tomu neodhodlal. Aj on napokon s Janou Žitňanskou skončil ako nezávislý poslanec.
Procházka to na tretí pokus skúša inak. Hoci vidí úpadok KDH, na predsedu ani podpredsedu nekandidoval a rozhodol sa čakať. Oznámil, že chce založiť frakciu a budovať personálnu a programovú alternatívu voči vedeniu KDH. Jeho pozíciu teda najlepšie vystihuje slovíčko vabang.
Ako to môže dopadnúť? Zdá sa, že možné sú len dva závery: Buď nájde nemalú podporu a o štyri roky sa sebavedome postaví Figeľovi, alebo hnutie časom opustí. Ako vidí fungovanie frakcie samotný Procházka? „Sám neviem, či to môže, alebo nemôže fungovať. Ale poctivejšie sa mi zdá to vyskúšať. Až do okamihu, keď by sa to malo stať neudržateľným,“ dodáva.
.právo na vlastnú skúsenosť
Procházka sa teda rozhodol svoje meno oddeliť od Figeľa a jeho podpredsedov a funkcionárov. Aby to dosiahol, bude vedenie KDH naďalej verejne kritizovať, vždy, keď bude mať iný názor. To však zvýši napätie, pričom Procházka sa bude cítiť ako svedomie KDH, Figeľ ho bude kritizovať za rozbíjanie jednoty a každý prepad preferencií, ktorý príde. O nejaký čas sa vyjasní, že takáto kohabitácia je – Procházkovými slovami – neudržateľná.
Procházka tomu iste rozumie. Na čo sa teda spolieha? Zrejme len na takú krízu KDH, ktorá by vyvolala vnútornú revolúciu a obrodu. Je to však možné? Tretina delegátov strany, ktorá pred piatimi rokmi podporovala Palka, hnutie pomaly opustila alebo je viac či menej rezignovaná. Mnohí z členov, ktorých Daniel Lipšic označoval za „svojich“, ako napríklad večný funkcionár Peter Bobula, Lipšicovými podporovateľmi v skutočnosti nikdy neboli. Otázne je, s kým chce teda Procházka meniť stranu.
Ten na každú paralelu s minulosťou hovorí, že „každý má právo na vlastnú skúsenosť“. Za zmysel svojej politiky považuje robiť to, čo je správne a poctivé v danej chvíli. Lenže politike, ktorej chýba cieľ, chýba toho príliš veľa. Jedine, že by tým cieľom bolo holé prežitie. Nie je nepredstaviteľné, že v roku 2016 bude z Daniela Lipšica politický dôchodca a jeho niekdajšie miesto nahradí Radoslav Procházka.
Ale ktovie, možno je zmyslom ďalšieho Procházkovho pôsobenia v politike iba potvrdenie toho, že KDH nie je možné zmeniť, iba nechať dožiť. A tiež toho, že zoznam ľudí, ktorí postupne zmene KDH venovali svoju kariéru, je zoznamom obetí a toho najlepšieho, čo v slovenskej politike za posledné roky bolo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.