Sochár Viliam Loviška patril medzi študentov Jána Kulicha na VŠVU. Fakt, že sochy tohto komunistického umelca boli aj po páde komunizmu osadené pred budovu parlamentu a na Bratislavský hrad, svedčí podľa neho o tom, že podstatné veci sa nezmenili. Had iba zvliekol kožu.

Trikrát o tom, o čom sa hovorilo už stokrát – a zrejme stále málo. O kríze, ktorá je v skutočnosti celkom inde ako v peňaženkách. Ako finančnú ju vnímame aj preto, že veľa vecí si všimneme až vtedy, keď pre ne prídeme o peniaze.

Pred štyrmi rokmi o Love Parade napísal: „Hrubý nemecký hlas skreslený aparatúrou a slová o spoločnej odvahe celého národa raverov spontánne pripomenú reči na masových sprievodoch éry tretej ríše. Všetky zraky sa poslušne upierajú na zlatú sochu anjela a hlavne na obrovské logá reklamných partnerov.“ Michal Hvorecký.

Od tragédie v Japonsku ubehol približne mesiac, a stále počúvame to slovo. Ganbare, čo v našej reči znamená „vydržať“. Znie v Japonsku, opakuje nám ho aj svet. Je však ťažké vydržať.

Tie reči sa dajú začuť v čakárňach, vlakových kupé alebo je možné prečítať si ich v internetových diskusiách: „Všetko ide hore!“, lamentujú Slováci. Kto to ešte nepocítil pri tankovaní, dôjde mu to na vlastnej koži najneskôr v januári, keď nabehnú vyššie účty takmer za všetko.

Pred necelým mesiacom predsedníčka (odrazu národne cítiacej) vlády v súvislosti s novelou zákona o štátnych symboloch vyhlásila: „Možno dávam taký skromný návrh školám. Deti vedia vyrábať krásne veci, takže nevidím dôvod, aby tieto dôležité symboly na hodinách výtvarnej výchovy nevyrábali.“ Čo to vôbec budú maľovať?

Ak som si myslel, že jedna vec sa v Prievidzi nemôže nikdy stať, tak to bola predstava Bojnickej cesty pod mojimi oknami, ktorá sa mení na benátsky kanál. Príroda nás však poučila a udrela na Hornej Nitre aj na miestach, kde to málokto považoval za možné.

Je len veľmi málo vecí na svete, ktoré vedia vohnať slzy do očí a vyvolať pocit, že sa vám najprv nosnými dierkami a následne celými dutinami práve prehnalo slušne nabité IC-čko.

Spisovateľ Peter Pišťanek tvrdí, že nepotrebuje prácu ani písanie kníh, aby bol jeho život zmysluplný. Práca je pre neho len prostriedkom, ako si na tie ostatné veci, ktoré ho bavia, zarobiť. Ktoré to sú?

Od vstupu do EÚ je všetko, čo sa deje v Bruseli, aj vecou Slovenska. Preto je v našom životnom záujme odpovedať si na otázku, či EÚ koná rozumne, alebo je to čistý socializmus, ako tvrdí Richard Sulík.