Patrí k najvyhľadávanejším zjavom na súčasnej medzinárodnej opernej i koncertnej scéne. Rád sa však vracia domov na Slovensko, kde v závere uplynulej sezóny nahral a na prezentácii spojenej s koncertom uviedol svoje prvé profilové CD s piesňami Mikuláša Schneidra Trnavského. Tenorista Pavol Bršlík.

Tá správička zanikla v toku každodenných udalostí. Je zdanlivo zanedbateľná, ale aj tak ma zarazila. Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila sankciu za vysielanie príspevku Filipa Domovca v Rádiožurnále zo dňa 10. februára 2014 o niektorých nositeľoch štátnych vyznamenaní za čias prezidenta Gašparoviča. Rada usúdila, že „obsah príspevku porušil zákon, keďže sa nedržal požiadavky na objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov a oddeľovania názorov a komentárov od informácií spravodajského charakteru“. Sankciou má byť odvysielanie oznamu o porušení zákona tri dni po sebe pred tou istou reláciou. Toľko strohá správa.

Leto, ktoré ani nebolo, sa skončilo. V jednom z mála slnečných predpoludní, pred pár týždňami, som vo výklade Artfora videl, že znovu vydali Stefana Zweiga Svet včerajška. Rád sa pozerám do toho výkladu, keď idem okolo, aj keď musím podotknúť, že boli časy, keď si dievčatá dali viac záležať. Nikdo nevedel tak s láskou odstrihnúť hlavu spisovateľom ako oni. Coelhova hlava, gúľajúca sa výkladom, ma vždy naplnila radosťou a zadosťučinením. Ale to, ako všetko, je už minulosť. Úbohý Zweig, krásna kniha.

Prečítal knihu Štvorhodinový pracovný týždeň od Timothy Ferrissa a rozhodol sa, že nebude strácať čas. Marián Líška rozbieha na Slovensku projekt VIRAS, teda odbornú virtuálnu asistenciu.

Pred časom sa mi stalo toto: Čakal som na Obchodnej v rade na kebab. (To som bol ešte mäsožravec.) Zboku ku mne pristúpil neznámy pán, cudzinec, súdiac podľa výzoru azda Turek. 

Trinásť rokov sa venovala boju proti nezákonnej skládke v Pezinku. Vraví, že to nebol stratený čas. Teraz pôsobí vo Via Iuris, aby pomohla zmeniť našu justíciu. A vraví, že zmena sa už deje. Zuzana Čaputová.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Milí priatelia, nedá sa písať len o témach ušľachtilých. Treba občas aj o tom zemitom, ľudskom, páchnucom, no očistnom. Už dlhší čas mám veľkú potrebu venovať sa veľkej potrebe. Zbaviť túto ošemetnú, dôverne známu tému úškľabku a neodôvodnej tabuizácie. Ale tak s ľahkosťou, nadhľadom a úctou. Ospievať ju dôstojne, ako by to urobil napríklad Homér. Predniesť o tejto činnosti niečo hlboké ako Seneca a priateľsky vrelé ako Filan. Trocha pateticky, trocha poeticky. Super, bomba, mega, špicová, miliónová veľká potreba. Samotné slovné spojenie napovedá, že nejde o obyčajnú potrebu.

Narodili sa vo výnimočnom čase, vyrástli v pasci s duálnym menovým systémom a keď skončia školu, Raúl Castro už nebude pri moci. Je ich viac ako stotisíc a práve nastupujú na vysoké školy po celej krajine. Na ich životoch sa podpísali vzdelávacie experimenty a nové technológie. Viac vedia o X-Menoch ako o Elpidiovi Valdésovi a Fidela Castra poznajú iba zo starých fotografií a archívnych dokumentov.

Možno túžite okúpať sa na modernom kúpalisku s nerezovým bazénom, jacuzzi kúpeľom a toboganmi. Takých kúpalísk už máme aj na Slovensku dosť. Ale zážitkom môže byť aj niečo iné – okúpať sa na kúpaliskách, ktoré majú patinu času.