Je to 350 km. Neexistuje vzdialenosť, ktorú by neprekonal futbalový fanatik, ktorý chce vidieť svoj tím. Tých 350 km je nič v porovnaní s cestou, ktorú o týždeň absolvujú slovenskí priaznivci, ochotní vidieť našu reprezentáciu na Majstrovstvách sveta v Južnej Afrike. Tristopäťdesiat kilometrov, takú vzdialenosť sme spolu s tromi tisíckami Slovákov absolvovali autom do Klangenfurtu, kde naša reprezentácia odohrala prípravný zápas s Kamerunom.

Amália Babitz sa narodila roku 1909 v Deutsch Proben, teda dnešnom Nitrianskom Pravne. V tom čase bola dedina z 80 percent nemecká. Amália bola veľmi atraktívne dievča a napriek tomu, že bol o ňu medzi miestnymi mladíkmi značný záujem, zaľúbila sa do slovenského učiteľa z Prievidze Antona Horského a v roku 1934 sa zobrali. Mladomanžel učil na škole a okrem toho vyučoval hru na husliach. Tri roky po svadbe sa im narodilo dievčatko, neskôr chlapček. Manželia bývali v Prievidzi, ale Amália udržiavala úzky kontakt s milovaným Pravnom. Vyzeralo to, že ich šťastiu nič nestojí v ceste. Nad Európou sa však už sťahovali mraky.

Slobodomurári vo Vatikáne, okultné praktiky v kláštoroch, kňazi spochybňujúci Ježišovo zmŕtvychvstanie. To všetko sa podľa troch kňazov a jedného diakona dnes deje v katolíckej cirkvi. Lepší scenár by nenačrtol ani Dan Brown.

„Jsou jenom tři věci, kterým ženy nerozumějí: volnost, rovnost a bratrství,“ ale jak to vlastně myslel G. K. Chesterton, když vymyslel jeden ze svých slavných výroků?

Tri bigbordy s nápisom „Čo je vaše, to je naše. Čo je naše, do toho vás nič!“ a s obrázkom troch zbojníkov Fica, Slotu a Mečiara – taký bol pôvodný plán Martina Šútovca.

Môžu ľudia v dobrom spomínať na človeka, ktorý v krajine vládol tvrdou, autoritatívnou rukou, zatváral svojich protivníkov a zaviedol cenzúru? Odpoveď je prostá: ľudia často v dobrom spomínajú aj na horšie veci. V tomto prípade spomínajú na muža, ktorý rukou diktátora zachránil krajinu pred dvoma horšími diktatúrami, a ktorý tri desaťročia vládol krajine, ktorá dnes už neexistuje. Juhoslovanský prezident Josip Tito je aj tridsať rokov po svojej smrti v máji 1980 mnohými ľuďmi v následníckych štátoch bývalej Juhoslávie rešpektovaný a dokonca uctievaný. A to napriek tomu, že krajina, ktorej vládol, desať rokov po jeho smrti upadla do série vojen a ekonomického poklesu.