Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koaličná kríza pokračuje. Remišová si nevie predstaviť pokračovanie koalície bez sebareflexie

Vôňa Afriky v Korutánsku

.peter Bálik .časopis .šport

Je to 350 km. Neexistuje vzdialenosť, ktorú by neprekonal futbalový fanatik, ktorý chce vidieť svoj tím. Tých 350 km je nič v porovnaní s cestou, ktorú o týždeň absolvujú slovenskí priaznivci, ochotní vidieť našu reprezentáciu na Majstrovstvách sveta v Južnej Afrike. Tristopäťdesiat kilometrov, takú vzdialenosť sme spolu s tromi tisíckami Slovákov absolvovali autom do Klangenfurtu, kde naša reprezentácia odohrala prípravný zápas s Kamerunom.

Názory na stretnutie sa po zápase líšili. Niektorí tvrdili, že sme hrali výborne, iní zas, že zle. Pravda je však taká, že sme hrali priemerne, presne tak ako to býva v prípravných zápasoch. O veľa nejde. Ale je pravda, že nás kamerunskí chlapci dostatočne preverili.
Do Klagenfurtu, stredne veľkého mesta pri rakúsko-slovinských hraniciach, našťastie vedie priama cesta. Už na poslednej pumpe pred Rakúskom stretávame prvých slovenských fanúšikov. Je deväť hodín ráno a vieme, že nás na štadióne nebude málo. Počas cesty si stihneme vymeniť zopár  pohľadov s dodávkou s martinskou značkou, čo značí, že oproti nám Bratislavčanom je táto martinská partia už tri hodiny na ceste. Uf, nevieme, či by sa nám chcelo trepať sa až z Martina. Ten pocit sa znásobí, keď na parkovisku pred štadiónom zočíme autá až v Vranova nad Topľou. Prišli sme sem, lebo sme celý čas držali v kvalifikácii našim, dozvedám sa od jedného z našich priaznivcov.
Klangenfurt pôsobí na prvý pohľad ospalým dojmom. Parkujeme asi dva kilometre od miesta činu, vidíme prvé slovenské vlajky, ale potom zisťujeme, že medzi nimi sú aj srbské. Na programe boli dva zápasy. Náš s Kamerunom o druhej poobede a podvečer Srbsko s Novým Zélandom. To, že Srbi sú futbaloví blázni, je všeobecne známe, ale to, že zopár z nich si chce pozrieť aj náš zápas, nás vcelku prekvapilo.
Klagenfurtský štadión pôsobí z diaľky trochu nepatrične. Pripomína nejaký mimozemský objekt, dočasne umiestnený na výpadovke z mesta. Keď sa skončí tento dvojzápas, pravdepodobne odletí. No zvnútra dýcha novotou a komfortom ešte z nedávnych Majstrovstiev Európy. Pomerne rýchlo sa dostávame cez kontroly, kupujeme drahé rakúske pivo, tešíme sa na "biele wursty" a sadáme si na naše miesta. Tribúny pre 35-tisíc ľudí sú poloprázdne, no našťastie je tu dosť našich. Aj keď domáci akciu organizujú aj pre miestnych, tých je spolu s detskými podávačmi lôpt len zopár.
Konečne mi to dochádza. Od roku 1993 sa slovenská reprezentácia po každej spackanej kvalifikácii v tichosti rozpustila a my futbaloví fanatici, veriaci, že motyka konečne vystrelí, sme sedeli doma s horkou chuťou v ústach. Vypadli sme a ticho sme závideli našim susedom - Čechom, Poliakom alebo Ukrajincom.  
Zápas s Kamerunom bol niečo ako malý darček. Naplno si uvedomujem: Áno, sme tam, striháme meter do Afriky. Tento pocit ešte umocňuje malá skupina kamerunských fanúšikov. Štadiónom sa šíri magický rytmus tamtamov, pôvabné černošky tancujú a rozdávajú úsmevy na všetky strany. Chvíľu to vyzerá, že Slovákov viac zaujíma hlúčik čiernych priaznivcov ako samotný zápas.
Pred stretnutím by sme výsledok 1:1 brali všetkými desiatimi, ale určite sme mali na viac. Kamerunský tím nie je družstvom z roku 1986, keď v Mexiku hviezdil na čele s bájnym veteránom Rogerom Millom. Nehrá ani útočník Eto´o , ktorý mal toho v poslednom čase dosť - asi sa ešte zotavuje z náročných zápasov a určite aj z náročných osláv po víťaznom ťažení Interu Miláno v Lige majstrov.
Po úvodnom hvizde spoznávame defenzívneho stredopoliara Alexandre Songa. Hrá skvele, ako v tejto sezóne za Arsenal, kde sa vypracoval na lídra tímu. Ďalšou známou tvárou je brankár Idriss Carlos Kameni z Espaňolu Barcelona, jeden z mála Afričanov, ktorým sa na tomto poste podarilo uchytiť v Európe. Zvyšok mužstva tvoria málo známe mená, ale veľmi rýchlo si všímame šikovnosť ľavého obrancu Benoîta Assou-Ekotta z Tottenhamu Hotspur. Spôsob, akým ladne prešprintoval našu obranu po jednom z únikov, bol ako z inej planéty. Určite o ňom budeme ešte počuť.
V polovici minulého týždňa zverejnil tréner Weiss konečnú nomináciu do Južnej Afriky. Jej zloženie sa v podstate zhodovalo so zostavou v Klagenfurte. Dostali sa tam hráči, ktorí vybojovali kvalifikáciu. Výnimkou je stredopoliara Sparty Praha Juraj Kucka. Šikový nebojácny záložník však v Klagenfurte ukázal, že tam patrí. Bol jedným z najlepších hráčov na ihrisku. Naopak, Ján Kozák, ktorý je tiež medzi vyvolenými, hral dosť tragicky. Nestíhal, aj jeho rozohrávka bola v podstate nulová. No Weiss asi vie, prečo ho tam má.  
Prvý polčas bol slušný, rýchlo sme dali gól (krásna strela  Kopúnka) a súpera sme nepustili takmer k ničomu. Druhý polčas bol oveľa horší, aj keď s príchodom mladého Weissa to vyzeralo nádejne. Jeho dva-tri úniky, podobné tým, ktoré predviedol v kvalifikácii, prekvapili s istotou hrajúceho súpera. Akoby na chvíľu prišiel na ihrisko futbalista inej triedy. Po jednom z nich dal Stano Šesták gól. Rozhodcovia ho neuznali pre ofsajd (ofsajd určite nebol), ale podľa mňa si neboli istí, že po Šestákovej strele skončila lopta za bránkovou čiarou. Radšej odpískali postavenie mimo hry.      
Zvyšok zápasu súper nepustil k ničomu. Kamerunčania začali na ihrisku tancovať v rytme tamtamov verných fanúšikov a gól do našej siete bol len otázkou času.  Ján Ďurica podbehol loptu a kamerunský útočník ju dotlačil do brány.  
Na konci zápasu už tribúny plnili srbskí fanúšikovia. Bol to zvláštny pohľad. Ešte sa nestalo, aby počas zápasu povzbudzovali tri rozdielne strany. Hovoríme si, že si ešte pozrieme aj druhý "match", no začína padať dážď. Nepozdávajú sa nám ani Srbi. Na rozdiel od prívetivých Kamerunčanov pôsobia drsne, chladne a cudzo. Keď tri srbské dievčatá, ktoré majú na hlave vojenské čapice, rozvinú vlaku s lebkou a prekríženými hnátmi s nečitateľným nápisom (ani ho netreba prekladať, aby nám to bolo jasné), balíme kufre a padáme. Stále cítiť zápach nedávnej vojny. Tento pocit ešte viac umocní auto, ktorého posádka provokuje okoloidúcich Srbov kosovskou vlajkou.
V útrobách štadióna nás ešte potešia Kamerunčania malým programom pre okolostojacich čumilov. Všetci sa usmievajú, ženy držia v náručí svoje deti, tancucjú v kruhu a spievajú neznámu kmeňovú melódiu. Ak je taký výjav na každých majstrovstvách, už závidím všetkým, čo majú letenky do Južnej Afriky. Prázdne heslo na našich štadiónoch: Futbal spája konečne nadobúda svoj význam.
Čaká nás dlhšia cesta späť, ale napriek tomu, že išlo priateľský zápas, vládne v aute spokojnosť. Zanadávame si ešte na Janka Kozáka, že je "drevo", ale náš tím ukázal, že tímový duch, s ktorým sa naši dostali do Afriky, tam je. No musíme pridať. Obrana je slušná, aj napriek povestným kiksom Ďuricu a Škrtela. Aj záloha má svoju silu rovnako ako záloha, len opory ako Hamšík a Stoch vedie hrať aj lepšie. Tréner Weiss sa po zápase posťažoval, že našim hlavným problémov je útok. Tam sme v podstate nuloví. Jendrišeka Kamerunčania úplne vymazali, ani Šesták s výnimkou neuznaného gólu nepredviedol nič extra. Hološko a Vittek sú zranení, ale ani tí nepredvádzajú v útoku vyrovnané výkony. Uvidíme. Weiss už niekoľko krát z toho výberu namiešal víťaznú zostavu. Má šťastnú ruku.
Po príchode domov ma poteší, že po skúsenosti so srbskými fanúšikmi Novozélanďania porazili Balkáncov 1:0, no  výsledok je predzvesťou toho, že proti nim to budeme mať v skupine veľmi ťažké. Pritom Nový Zéland, mužstvo bez veľkých mien, je popri Taliansku a Paraguaju v našej skupine ten najpriechodnejší súper! Bude to ťažké, ale keď sa nezložíme, bude to určite krásne!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite