Moja garáž plače. Alebo to plačem ja? Je naozaj dobré ísť za rozumom aj keď proti srdcu? Neviem. V každom prípade – sťahujem sa z garáže, lebo som kúpila byt. Garzónku na hypotéku. Všetky časti môjho mozgu mi povedali: urob to už konečne. Povedali mi to aj ostatné blízke mozgy. Vraj už som veľká. A tak nemám bývať v garáži.

Ak som si myslel, že jedna vec sa v Prievidzi nemôže nikdy stať, tak to bola predstava Bojnickej cesty pod mojimi oknami, ktorá sa mení na benátsky kanál. Príroda nás však poučila a udrela na Hornej Nitre aj na miestach, kde to málokto považoval za možné.


Po nohe mi stiekla kvapka, až dole ku členku. Musela som robiť akrobatické piruety, len aby som ju dostala až do topánky, aby sa mi spolužiaci nesmiali. Moja rodina mala celé mesiace na varenie len minerálny olej. Aj to vďaka známemu z lekárne, ktorý ho tajne získaval v práci.

Na žiadosť pána Mojžiša, novinára z časopisu .týždeň, opíšem v tomto texte udalosti, ktoré sa, žiaľ, udiali v mojom živote. Píšem slobodne, bez akéhokoľvek ohľadu na to, či to pre mňa bude mať viac, či menej zlé dôsledky.

Emil, urobil som fór a minulý týždeň som nahovoril tú starú komunistku z nášho starobinca na veľkú prču. Prišiel som za ňou, v obleku a s kravatou, červenou, zaklopal som na jej dvere, otvorila pozvala ma ďalej, a keď som jej dal snežienky, mal som ich vo vrecku saka, možno si myslela, že ju chcem požiadať o ruku, lebo v očiach mala nádej. A potom trochu, ale len trochu sklamania, keď som jej navrhol, aby sme v starobinci oslávili šesťdesiate tretie výročie februárových udalostí.

Slovenský výtvarník Laco Teren o sebe tvrdí, že je lenivý, ale napriek tomu sa venuje študentom a nadácii súčasného umenia v združení Tranzit. Tvrdí, že nanášať farby na plátno je také príjemné, ako dostávať darčeky na Vianoce. Čo robí, keď nedostáva darčeky?

Výskumy naznačujú, že deti sú preceňované, čo sa týka vplyvu na kvalitu života. Najšťastnejší som vraj mal byť, kým som žiadne deti nemal. Prípadne moje šťastie nenápadne čaká, kedy konečne odletia z hniezda.

Byť labužníkom, ktorého baví variť, je svojím spôsobom prekliatie. Väčšinu života trávim behaním po obchodoch a zháňaním potravín, o ktorých moji blízki v živote buď nepočuli, alebo sa rovno pri ich názve vystrašia. Prial by som vám vidieť výraz mojej mamy, keď som pred ňou po prvýkrat povedal slovo topinambur. Ale to nie je všetko.

Keď dal David Černý ako symbol Bulharska na sochu svojej Entropy turecký záchod, schuti som sa zasmiala. Vybavilo sa mi moje detstvo a môj prvý styk s takým záchodom.

Bolo pol ôsmej večer, keď sme pred dvoma týždňami dorazili do bytu známeho mojej berlínskej kamarátky, ktorý nás u seba nechal prespať. Keď sme si deň predtým telefonovali, trochu som šetril, takže to naozaj nebol dlhý hovor.