Peniaze neinvestujem do Tatier, ako to v súčasnosti určite robí každý správny sociálnodemokraticky zmýšľajúci národovec, ale do rozpustilých posedení v reštauráciách. Navyše nie v takých, kde vás po otvorení dverí priklincuje pach vyprážanej strúhanky a pichľavé oči nervóznej obsluhy. Vyhľadávam tie najlepšie. Deti po mne teda namiesto dvanásťizbovej kúrie zdedia akurát tak hrnce, presso stroj - dôverne prezývaný Franciš, karamelizér na crème brûlée a mimoriadne praktický "brhlič" na cesnak. Čo je však najhoršie, nezriedka v noci nemôžem spať, a to zďaleka nielen preto, že som sa prejedol.
Napríklad minule. Ako správny labužník a amatérsky kuchár viem, že základom všetkého vo vysokej kuchyni je kvalitný vývar. Nedopustím sa takej zhovädilosti, aby som si ho kúpil v akejkoľvek podobe v obchode, hoci vývar obstojnej kvality dostať už aj u nás v sympatických bandaskách. Nie, mám svoju hrdosť, navyše aj schopnosti, a tak varím celý víkend vodu s kosťami ako blázon. Potom ju prelievam cez sitká a gázu, zamrazujem, znova cez tú gázu rozmrazujem, aby bol vývar číry a primerane zlatavý. Možno si klopkáte na čelo, ale žena mi to toleruje – vraj je to stále lepšie, ako by som sa mal dať na drogy. A veru s tými drogami nie je tak ďaleko od pravdy. Vlastný domáci vývar je niečo, čo vás vie pekne zomlieť. Chytí vás to a už len tak ľahko nepustí.
A večer príde sen. Experimentujem v ňom s vývarmi už druhý mesiac a mrazničku mám plnú zamrazených dóz. Nechýba medzi nimi ani jahňací, do ktorého som zháňal kosti vytrvalo dva týždne po všetkých mäsiarstvách, bio-obchodoch a predajniach “z domu”. Sen je to mimoriadne príjemný, pokým nepríde domov faktúra za plyn a do sna sa pomaly nezačne zakrádať hororová hudba. Faktúru do sláčikového picikáta otvorí žena, lebo ja som vtedy práve na trhu a zháňam tie prekliate topinambury. Okamžite mi povyhadzuje všetky vývary a otvorenú faktúru vystaví na dobre viditeľné miesto.
V tom sa spotený konečne strhnem zo spánku. Snažím sa upokojiť, že to bol iba sen. Ale nejde to! Už sa totiž nikdy nedozviem, na čo fajnové som chcel tých dvadsať litrov zmrazeného slepačieho, zredukovaného hovädzieho a 37 hodín na malom plameni opatrovaného teľacieho jusu použiť.
Ráno som dokonca o sebe a svojej vysokej kuchyni zapochyboval. Vývary patria predsa len viac do kuchýň starých materí, v ktorých ustavične horelo v peci. Postaviť na ňu hrniec s pooberanými kosťami, dvoma mrkvami, jedným petržlenom, zelerom, čiernym korením, rascou a zabudnúť naň na predpísané dva dni bola v podstate rutina. Nech pekne robia vývary v reštauráciách, tam im za to platíme!
Ale stačilo, aby som otvoril chladničku, uvidel tam ten môj, ochutnal ho a bolo po pochybnostiach. Hovorím vám, vývar, ten vás zomelie.
Autor je scenárista a gourmet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.