Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Deti vs. aligátory a iné

.richard Debnár .časopis .lifestyle

Výskumy naznačujú, že deti sú preceňované, čo sa týka vplyvu na kvalitu života. Najšťastnejší som vraj mal byť, kým som žiadne deti nemal. Prípadne moje šťastie nenápadne čaká, kedy konečne odletia z hniezda.

Výskumný tím zjavne nepočítal s prípadom, keď je dieťa súčasťou celého vášho života. A vy skrátka nemáte možnosť s ničím iným to porovnať. Musíte si vybrať obdobie, v ktorom považujete kvalitu vlastného života za tú naj. Ktorá by to bola? Áno, narážam na vlastnú spomínanú skúsenosť. Moja sestra porodila ako neplnoletá, a tak sú deti mojou súčasťou odjakživa. Nesťažujem si. Podstatné je, čo považujete v živote za kvalitné.
Pozerám sa na svoju, ešte spiacu manželku. Nadránom sme sa vrátili z Celoštátneho plesu alergológov. Nechodím na plesy rád a moja manželka mi to vždy vyčítala. Ide o rokmi zabehnutý rituál, ona je preťažená lekárka a vyčíta mi, že nechodíme do spoločnosti. Ja ju potom vezmem na víkend niekam do sveta. Tento rok sa to zmenilo. Syn mal stužkovú. Tak som si konečne kúpil nový značkový oblek, košeľu s manžetami aj kravatu. Kvalita za cenu, ktorá nemá s rozumom nič spoločné. Bolo nevyhnutné využiť nový drahý odev naplno. Pozerám na môj oblek prevesený cez stoličku, na jej ultra dlhé lesklé plesové šaty, na ženin spokojný úsmev. Nebyť nášho staršieho dieťaťa, dnes tu neležím a nerozplývam sa nad poplesovou kvalitou života. Na chrbte sa jej lesknú trblietky z voňavého púdru. Vo vlasoch má zamotané ligotavé konfety. Včera bola krásna a dnes je ešte viac. Pobozkám ju za ucho, tam, kde to má najradšej. Zareaguje a ja tiež. Pobozkáme sa. Šuchnem sa pod jej perinu.
„Tati? Čo sú to obrvy?“
Prečo ma neprekvapuje, že mladšia dcéra práve TERAZ potrebuje moju pomoc? Vlezie do našej postele, otvorí si rozčítanú knihu a čaká na odpoveď.
„Hanka, zlatíčko, nemôžeš si ísť ešte na chvíľu čítať do svojej postele?“
„Keď ja sa bez vás cítim taká opustená v deji,“
povie dcéra a zahľadí sa mi do očí tým najcitlivejším spôsobom. Vzdychnem si, vysvetlím dieťaťu obrvy aj rozdiel medzi akupresúrou a akupunktúrou. Princíp rodičovstva spočíva v tom, že nejde o to, čo si naplánujete vy. Ide o to, cítiť sa šťastne aj v súčinnosti s vašimi deťmi. A tie sú tu od toho, aby ste nikdy nedokončili začatú myšlienku a občas preplánovali vlastný život, priority a jedálny lístok. Kto si myslí, že to zmení, tomu držím palce pri výbere kvalitnej antikoncepcie.
Čítam si teda v posteli s dvoma ženami detektívku. Jedna ešte spí, tá osemročná hltá nejaký cestopis z Indie. Obávam sa, čo nás čaká tentoraz, keď dočíta. Číta veľa a každú informáciu si rada overuje v praxi. Odkedy prišla na svet, zažil som výstavy mačiek, koňov, psov, plazov a pavúkov, na krokodílej farme som odvážne hľadal moju obrúčku, hypnotizovaný aligátorom a na safari som zachránil ženinu kabelku zo silných prstov makakov. So synom to bolo viac o adrenalínových zážitkoch. Začínali sme v Pratri na atrakciách, liezli sme po skalách, hrali paintball, splavovali rieku, leteli balónom aj v helikoptére a stanovali v divokej prírode. Zo všetkých zážitkov mám dve rodičovské ponaučenia: NIKDY sa nesmiete vzdať skôr ako vaše dieťa a NIKDY nesmiete prezradiť, že sa bojíte. Smejte sa, keď sa vám chce plakať, len aby ste v zdraví doniesli dieťa domov. Aj takto sa dá kvalita vášho života radikálne zmeniť. Ja už to dokážem aj v aute, zavretý v dvojhodinovej zápche. Nikdy by som sa v nej neocitol, keby som nevozil deti na ich mimoškolské aktivity. Samozrejme, môžete podľahnúť stresu, trúbiť a predbiehať. To robím, keď mi už došli všetky audioknihy a na žiadnu staršiu nemám chuť.
Moje deti ma naučili vyťažiť z každej situácie maximum. Napríklad teraz. Ešte stále si čítam v posteli, hoci za normálnych okolností by som už dávno absolvoval svoju prvú rannú toaletu. Ale kúpeľňu máme len jednu a starší syn už ju okupuje asi hodinu. Je posadnutý ústnou hygienou. Umýva si zuby pred jedlom, po jedle a počas dňa kedykoľvek. Ráno je to najťažšie. Už hodinu počúvam, ako tečie voda v kúpeľni a snažím sa nemyslieť na nič tekuté. Vydržím to. Je nedeľa a nedám si ju pokaziť. Ale už fakt musím. Zaklopem mu na dvere, sedí na zavretej mise, v jednej ruke časopis a v druhej medzizubná kefka. Zastavím tečúcu vodu a reagujem podráždene:
„Môžeš mi vysvetliť, prečo si nechal celý čas pustenú vodu?“
„Tati, prečo si tí Američania všetko schovávajú do záchodovej misy? Pištole, peniaze, drogy?“
„Ja som sa pýtal prvý!“
Bleskovo vytlačím syna zo záchoda a s úľavou urobím, čo treba. Až vtedy mi dôjde, že sme si navzájom neodpovedali na naše otázky. Čo mala znamenať tá jeho otázka? Kedy už budem mať pokojný život a nebudem sa cítiť ako povrazolezec nad diaľnicou? Stačí jedna chyba a veci naberú osudovo rýchly spád. Treba konať. V pyžame vtrhnem do detskej izby:
„Potrebuješ si niečo schovať? Drogy? Trávu? Mne to môžeš povedať.“
„Tati? Si v pohode? Choď si ešte ľahnúť, prišli ste s mamou ráno o štvrtej.“
„A ty odkiaľ vieš, kedy sme prišli?“
„Fajčil som práve na balkóne. Ale nie. Zobudil si ma, aby si mi ukázal výhru v tombole. Nepamätáš, čo?“
Milujem svoje deti. Sú také chápavé, tolerantné a vtipné. A po tombole nezostalo ani stopy. Spýtam sa ženy, čo sme vyhrali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite