Možno by môj život vyzeral úplne inak, keby som neprechovávala takú hroznú nenávisť voči škole. Hocijakej. Možno by som bola niekto iný, keby som nemala odpor k autoritám. Keby som vedela, ako sa učiť. Odmalička mi šlo len to, čo som mala rada – a nesnažila som sa to zmeniť.

Čo majú spoločné Zdeno Chára, Dirk Nowitzki, Vladimír Kličko, Novak Djoković a Petra Kvitová? Odpoveď je zdanlivo jednoduchá. Všetko sú to víťazní športovci posledných dní, týždňov, mesiacov.

Televízne inscenácie sa vrátili. Nechýbajú statické zábery na jednoduché kulisy ani herci s viac divadelným ako televíznym prejavom. Akurát zápletky nevznikali pred sto rokmi v hlavách klasikov, ale písali ich najatí scenáristi, ktorým nejde o žiadnu originálnu výpoveď, ale len o to, aby ich divák neprepol.

„Alfréd Hitchcock hovorieval, že desivé je to, čo nemôžeme vidieť...” Obrovská taška, v ktorej sa určite niečo ukrýva a každý by chcel vedieť, čo, nazrieť do nej, ale má taký veľký rozmer, že divákovi ostane len zvedavosť, neistota a neuspokojené predstavy.

Spiderman Turn Off The Dark Universal Crystal Stilts In Love with Oblivion Universal Grey Reverend Of The Days Motion Audio Fink Perfect Darkness Ninja Tune/Wegart

Historické poučenie z prvého roku vlády Ivety Radičovej môže byť pomerne prekvapivé: budúca pravica môže vyzerať úplne inak.

Nie sú problémy s Veľkým bratom dielom toho, že je vlastne blbec? Aby sme si rozumeli, Veľký brat je super, iste, má svoje muchy, ako každý súrodenec, ale tie sa dajú prepáčiť, lebo to s nami myslí dobre. Prečo by inak chcel vedieť, koľko nás vlastne je? Len tak? Bez plánu? Čo by to potom bolo za Veľkého brata?

Dokument o tom, ako marketing a výrobcovia zneužívajú bezbranných detských spotrebiteľov, by mohol byť pokojne agitkou, ktorá zavrhuje celý kapitalistický systém a volá po tvrdej ruke štátu. Dokument dostupný aj na internete viacero divákov inšpiroval na totálne odmietanie konzumnej spoločnosti a rôzne konšpiračné teórie.

Na Dúhovom Pride som nebol, pretože cítim práva a súkromie inak, než jeho hlasní organizátori. Ale proti pochodu som tiež nepísal, pretože cítim ohrozenie rodiny a hodnôt inak, než jeho hlasní kritici.

Média musí být nepochybně kritická vůči každé vládě, musí její činy poměřovat tradiční morálkou a přízemním realismem, jinak bychom rezignovali na zlepšování světa a politici by nás brzy přivedli svými nápady a korupcí na mizinu. Někdy mám však dojem, že je dnešní komentariát všude v Evropě (bez ohledu na politický předsudek) naprosto jednotný ve svém pesimismu a negativismu. Jinými slovy – až na malé výjimky není loajální vůči městu a reálnému světu a dokonce ani vůči sobě, jako by se divil, že jsme ještě nespáchali sebevraždu.