Ľubica Orechovská je výborná herečka. A veď bodaj by aj nebola, pochádza zo slávneho Mistríkovho rodu, nové priezvisko získala svadbou s mojím spolusediacim z gymnázia Petrom Orechovským. Ľubica hrá vo filme Občiansky preukaz jednu z hlavných úloh. Spolu so sestrou Zuzanou. Hrajú colníčky. V Komárne, za socializmu. A prehliadajú osobné veci rodiny jedného z hlavných hrdinov tohto famózneho filmu.

Vždy som bola zvláštne dieťa. Nevedela som sa hrať s rovesníkmi, nechápala som spoločenské konvencie, neznášala som zmeny, mala som svoje bizarné záujmy. Ľudia si moju odlišnosť vysvetľovali rôzne. Niektorí si mysleli, že sa na mne podpísala neprítomnosť otca, iní obviňovali moju mamu, že ma zle vychováva. Ako sa však ukázalo pred pár mesiacmi, v mojich dvadsiatich štyroch, všetci sa mýlili. Mám Aspergerov syndróm, vývojovú poruchu, ktorá sa prejavuje narušením v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti.

Najväčší únik tajných informácií z prostredia americkej armády v dejinách – takú nálepku si vyslúžil októbrový čin serveru WikiLeaks: zverejnenie vyše 400-tisíc tajných vojenských dokumentov.

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Nedávno som sa dostala do zaujímavej situácie, keď som bola v mojej firme v rámci série školení vyzvaná, aby som vystúpila pred skupinu kolegov a zdôverila sa im s pocitmi a myšlienkami, ktoré ma kvária v pracovnom prostredí.

Mám jednu takú kamarátku, ktorá je bohatšia než všetci moji ostatní priatelia dohromady. Na rozdiel od istého spolužiaka, ktorý sa do desiatky najbohatších Čechov pretuneloval, Táňa si svoje peniaze poctivo zarobila v počítačovom biznise, v ktorom sa dostala do svetovej extratriedy. A pritom ešte dokáže vymýšľať hry pre deti.

Tento týždeň si pripomenieme 63. výročie komunistického puču v Československu. .týždeň sa preto rozhodol každý rok pri tomto výročí uverejniť dobové svedectvo o boji proti komunizmu. Túto tradíciu začíname jedným z najslávnejších prejavov proti komunizmu, obhajobou Silvestra Krčméryho.

Išla som dole Karlákom, smerom k Národní Třídě, bola už tma a mrzla mi hlava...potrebovala by som čapicu...Moje prvé hodiny v Európe, a ja sa cítim čudne. Akoby som bola uzavretá v bubline, ktorá sa len tak vznáša ulicami, nepriestrelná, poskakuje si po primrznutých chodníkoch.

Tri roky dozadu JOJ na 1. apríla oživila televízne hlásateľky. Ako vtip sa páčili. O pár mesiacov stanica spúšťala svoj druhý kanál, ladený do retra. A hlásateľky boli späť a s nimi aj distingvovaný prejav a precítene čistá slovenčina pri vyslovovaní fráz typu “pozrime sa spolu, čo majú nové naši protagonisti”.

V noci sa mi sníva, že som na Slovensku. Na chvíľu, narýchlo, pracovne. Frustrovaná, čo to robím, prečo nie som v Nepále. Zobudím sa na klopanie a hlas môjho šerpu „Wake up time!” Jasné. Som v Himalájach, je zima, a musím vstávať.