Sú slová, ktoré významy vyjadrujú, komunikujú a potom tie, ktorých hlavných účelom je ich, naopak, zakryť. Similakrá, učili nás na teórii žurnalistiky. Z realitných slovníkov napríklad poznáme, že byt v tichej lokalite znamená, že je ďaleko od centra, útulný znamená, že je malý a „vhodné pre mladých aktívnych ľudí“ znamená najmä to, že je to vrchné poschodie, a nie je tam výťah.

Prišiel deň, ktorý sme si predstavovali tisíckrát, ale nikdy nie takto. Mysleli sme, ako ho budeme oslavovať, ako sa budeme objímať, nosiť zástavy, ale je po tom. Nikto nekričí „Nech žije slobodná Kuba!“, nikto neotvára fľaše. Vyhlásenie vlád Kuby a USA o nadviazaní diplomatických vzťahov nás prekvapilo uprostred signálov s opačným významom. Raúl Castro odložil tretie kolo rokovaní s EÚ a represie na 10. decembra boli zamerané na ochrancov ľudských práv. Prvým prekvapením bolo, že Námestie revolúcie a Biely dom spolu viedli rozhovory 18 mesiacov. Kým režim vytváral dojem, že čo i len priblíženie sa k colnej kontrole USA je prejavom zrady, naši politici sa so Strýkom Samom stretali. Tak klame politika!

Vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov krásne ukazuje, že nielen človek, ale aj národ sa učí jedine z vlastných chýb. Mudrovania z dneška smerom do minulosti sú rovnako zbytočné, ako umárať sa vlastnými detskými pádmi zo schodov. Že intelektuálne jadro Slovenska uverilo Mečiarovi? O nič viac a o nič menej ako zvyšok národa. Že ho vytvorili ako Golema, dali mu do čela šém a pustili ho do sveta?

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Milí priatelia, tohtoročná jeseň ma pohltila akýmsi zvláštnym spôsobom. Kráčal som medzi stromami, pod nohami mi tancovalo lístie. Pozrel som na konár a bola tam. Nostalgia s rozviatymi vlasmi. V tvári mala pokoj. Oči mala odovzdane smutné ako bytosť, ktorá dlho vzdorovala, no ďalej už vzdorovať nevládze. Napriek tejto rezignovanej ovisnutosti nabrala toľko síl i odvahy, že sa nebadane posunula a keď som prechádzal popod ňu, zoskočila mi na ramená a ostala tam.

Niekto si predstavuje Singapur ako autoritatívny, ale veľmi efektívny režim. Ďalší možno ako libertariánsky raj. Aký je skutočný život v krajine, v ktorej na území sedemsto štvorcových kilometrov (asi dvojnásobok rozlohy Bratislavy) žije toľko ľudí, čo na celom Slovensku?

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

Zapísala som sa na Slobodnú univerzitu v Amsterdame. Potrebovala som žiť šesťdesiat rokov, aby som pochopila, že vzdelanie je to, čo chcem najviac. (Teda okrem psíčkov. A kníh. A topánok.) Knihy sú síce tiež vzdelanie, ale chcela som svojej túžbe dať akčnejšiu náplň – nielen, že ležím na gauči a držím knihu. Keďže od Amsterdamu ma delí päťsto kilometrov, z toho gauča sa efektívne zdvihnem a pripojím sa k húfom vedychtivých duší, spoznám nových ľudí, rozšírim si obzory. Začnem pomaly, aby som z tých zmien nezostala v šoku. Predsa len, už ôsmy rok bývam na dedine, zhováram sa iba s vtákmi, stromami a nezamestnaným susedom.

Fotografke Milote Havránkovej sa práve skončila v Umelke výstava s výberom z jej tvorby 1964 – 2014. Skutočne veľkú retrospektívnu výstavu však chystá až o rok v Prahe. Učila na FAMU aj VŠVU, odišla do penzie, ale zistila, že záhradka jej nič nehovorí, a tak zase učí.

Režisér Michal Vajdička, čerstvý držiteľ Dosky za inscenáciu Láskavé bohyne v SND. Momentálne tam skúša Bál na motívy Timraviných poviedok, popritom učí herectvo na VŠMU, pripravuje projekt pre ČT, je umelecký šéf Dejvického divadla v Prahe.