Dva a pol roka života v Singapure ma o tomto meste čosi naučili. Veľa o ňom vypovedá už vstupná procedúra. Nekoná sa žiadne prehľadávanie batožiny ako v Londýne alebo skenovanie odtlačkov prstov ako v USA. Vstupné víza potrebuje omnoho menej pozemšťanov ako vo väčšine iných krajín sveta. Aj s vyzdvihnutím batožiny na páse tak viete byť z lietadla v taxíku alebo metre za 20 minút.
Cesta z letiska napovedá, ako veľmi si sociálni inžinieri tohto mestského štátu s druhou najväčšou hustotou obyvateľstva na svete (po Monaku) dávajú záležať na tom, aby ste mali všade okolo seba dostatok zelene. K tomu prirátajte neustále prúdenie vzduchu od mora, obmedzené množstvo áut a dostatok kapitálu na moderné technológie. To všetko zabezpečuje, že je v Singapure vzduch taký čistý ako len môže byť v päťmiliónovom meste s jedným z najvyťaženejších letísk a prístavov na svete.
.nielen pozitíva
Britský týždenník The Economist nedávno zaradil Singapur na prvú priečku najdrahších miest sveta. Nebolo to prvýkrát, čo Economist vypustil famózny nezmysel. Kto trochu pozná pomery v New Yorku, Londýne, Sydney alebo v Hongkongu, nemôže s kamenným výrazom na tvári tvrdiť, že byt alebo dom porovnateľnej veľkosti, kvality, vzdialenosti od centra a dostupnosti služieb stojí v Singapure rovnako alebo dokonca viac. Napríklad mestská hromadná doprava je o tretinu lacnejšia ako v Bratislave. Porovnanie sa totálne zrúti, keď vyjdete von sa najesť. Absencia minimálnej mzdy a nezmyselných regulácií vedie k tomu, že sa na každom druhom rohu skvelo najete v priemere za 3 eurá. Alkohol a tabak singapurskí sociálni inžinieri nemajú radi, takže ich konzumácia je tu drahšia ako vo všeobecne slobodnejšom Hongkongu. No príliš nevytŕča v porovnaní s niektorými inými mestskými konkurentmi.
Určite nie je všetko ružové a krásne. V rebríčku zvráteností najviac vytŕča drakonická protidrogová politika. V Singapure sa praktizuje aj moderná forma nútených prác v podobe dvojročnej povinnej vojenskej služby. Otrávi tiež štátna regulácia poskytovania taxislužieb. Formálne privatizované odvetvie je rozdelené medzi štátom kontrolované fondy a naďalej nemôže zamestnávať cudzincov. Takže napokon slúži ako sociálna schéma pre päťdesiatnikov, ktorí majú problém si po prepustení zo zamestnania nájsť novú prácu. Vzhľadom na permanentný dostatok lepšej práce je tak áut na uliciach v špičke alebo daždi žalostne málo a kvalita vodičov zúfalá.
Zvyšovanie cenovej hladiny je ďalším vládou spôsobeným problémom. Centrálna banka dlhodobo cieľuje hodnotu singapurského dolára na preferovanú rýchlosť rastu oproti košu zahraničných mien. No vzhľadom k tomu, akú veľkú váhu majú v tomto koši proinflačný americký dolár a čínsky juan, dováža Singapur veľa inflácie z týchto krajín. Navyše krátkodobo má väčší vplyv naviazanie úrokovej miery na americký FED. Jej dlhodobo nulová hodnota v kombinácii so silno rastúcou ekonomikou Singapuru spôsobujú v niektorých oblastiach hospodárstva neúmerné nafukovanie cien aktív. Všetko nasvedčuje tomu, že ekonomika ostrovného štátu stojí na prahu spľasnutia ďalšej bubliny. Spôsobená bola práve monetárnou politikou, ktorú si všimol a dôkladne analyzoval aj expert na „emerging markets“ z časopisu Forbes Jesse Colombo.
.riadená demokracia
Demokracia je slovo, ktoré síce v Singapure nikdy nebolo tabu, ale ani ho nebrali príliš vážne. „Otec zakladateľ“ Lee Kwan Yew je známy svojím skeptickým postojom k západnému typu tohto systému. Pritom má krajina takmer všetky formálne prvky demokracie: každý dospelý človek disponuje jedným hlasom a všetci zástupcovia sú volení priamo. Napriek tomu od jeho založenia pred päťdesiatimi rokmi vládne tomuto ostrovnému štátu jedna strana. A na jeho čele sa vystriedali iba traja premiéri. Čiastočne sa dá tento jav vysvetliť väčšinovým volebným systémom, v ktorom sa z každého volebného okrsku do parlamentu dostanú zástupcovia s najväčším množstvom hlasov. To spolu s prepisovaním máp týchto okrskov zabezpečuje, že vládnuca strana má v parlamente väčšie zastúpenie, ako je podiel hlasov, ktoré dostane.
Niektoré prvky demokracie a slobodnej spoločnosti boli však z ostrova vytlačené úplne. Všetky noviny, rádiá a televízne kanály, ktoré reportujú o politike, sú štátne, a tak sa diskusia o prešľapoch mocných obmedzuje na internet. Ten okrem pornografie zostal necenzurovaný. Lepšie to nie je ani so slobodou zhromažďovania, ktorá je obmedzená na dopredu povolené protesty v zvláštnom parku v centre mesta. Väčšina ostatných drakonických obmedzení slobody sa reálne nikdy nevymáhala alebo sa medzičasom prestala vymáhať. Napríklad homosexuálny styk je formálne trestným činom, ale LGBT scéna prekvitá a na miestnej verzii dúhového pochodu sa každoročne zúčastnia desaťtisíce ľudí.
Mnohí cudzinci poukazujú na bezpečnosť ostrova. Pripisujú ju svojej predstave policajného štátu, ktorým podľa nich Singapur je. Nejeden nacionalistický východoeurópsky politik rád vyzdvihne prísne pravidlá a tvrdé tresty v snahe presadiť svoju predstavu kontroly nad menšinami rôzneho druhu. Lenže, kto tu strávi nejaký čas, rýchlo zistí, ako ďaleko sú tieto predstavy od pravdy. Polícia je v uliciach takmer neprítomná a ľudia podobne ako v iných veľkomestách nemajú potrebu miešať sa do cudzích záležitostí. Bezpečnosť tak treba pripísať bohatstvu v spoločnosti. A tiež možnostiam, ktoré vo svojom živote a práci nachádzajú ľudia, neobmedzovaní prílišnou byrokraciou a reguláciami.
V západných debatách o korupcii je zase zakorenená predstava Singapura ako efektívnej a transparentnej byrokracie s vysokými platmi pre politikov a úradníkov, ktoré odrádzajú od úplatkov. No úspech v boji proti úplatkárstvu spočíva primárne vo veľkosti a úlohe štátu v spoločnosti, či skôr v jeho absencii. Regulácie nerastú tempom typickým pre západné krajiny. Naopak, sú priebežne vyhodnocované a často rušené, ak sa ukážu ich nevyžiadané škodlivé dôsledky. Úradníci tak nemajú ani zákony a predpisy, ktoré by im dávali možnosť vymieňať byrokratickú moc za peniaze a pri nízkom daňovom zaťažení či veľkosti štátu by ani nemali zdroje také zákony vymáhať.
.priemerná mzda 2 400 eur
Rozpočtový prebytok je už dlhodobo na západe utópiou, ale nie v „levom meste“. Počas polstoročnej histórie Singapuru bol rozpočet v pluse takmer vždy a tieto prebytky daňoví poplatníci vidia vo forme zľavy na dani vo svojom ročnom daňovom priznaní. Drvivá väčšina ľudí platí dane vo výške jednotiek percent, vďaka čomu môžu svoje zárobky utrácať podľa svojich vlastných predstáv, nie podľa predstáv centrálnych plánovačov. Sporenie je tiež jednoduchšie, keď vám viac ako polovicu hodnoty vašej práce neuchmatne štát. Vďaka tomu je v ekonomike nahromadené obrovské množstvo kapitálu, ktorý trhy investujú do zvyšovania produktivity práce. Výsledkom je dvojpercentná nezamestnanosť a priemerná mzda vo výške pre mnohých Slovákov nepredstaviteľných 2 400 eur, z ktorej pracujúcemu po odpočítaní daní a odvodov zostanú dve tisícky na účte.
Napriek tomu, že sa zdravotníctvo ani tu nevyhlo silnej štátnej regulácii, v porovnaní so zvyškom sveta si zachováva vyššiu mieru trhových prvkov. Ľudia s trvalým pobytom alebo občianstvom majú povinnú účasť v schéme, ktorá je kombináciou poistenia a individuálnych účtov. Pokrýva katastrofické výdavky. Drobné výdaje na bežné vyšetrenia a lieky si aj občania platia zo svojho alebo im ich ako bonus uhrádza zamestnávateľ. Asi polovica nemocníc je súkromných, pričom všetky štátne majú štatút akciovej spoločnosti a nesmú teda dlhodobo vykazovať stratu. Menšie zariadenia a ambulancie sú poväčšine súkromné. Výsledkom je konkurenčné a fiškálne konzervatívne prostredie, v ktorom je neustála snaha optimalizovať náklady či skvalitňovať služby. Ľudia považujú za samozrejmosť, že zdravotníctvo je služba, za ktorú treba platiť a na účet od lekára sa pozerajú rovnako ako na účet od kaderníka. Ak je príliš vysoký, nájdu si nového.
Pokiaľ má niekto v Európe stále predstavu, že uvidí svoj dôchodok v súčasnej priebežnej schéme, asi chýbal na matematike. Singapurčania majú síce účasť vo svojom dôchodkovom sporení rovnako povinnú, ale ich penzie sú založené na individuálnych účtoch. Každý majiteľ účtu má tak istú flexibilitu v jeho štruktúrovaní a zároveň možnosť po dosiahnutí istého stropu z neho vyplatiť napríklad nehnuteľnosť alebo vzdelanie detí.
Mnohí porovnávajú Singapur s Izraelom v jeho pozícii malého štátu obklopeného väčšími islamskými krajinami. Logicky sa pýtajú, ako sa Singapuru darí neprivolávať útoky na svoju suverenitu a bezpečnosť. Najdôležitejším faktorom je slobodný obchod a výmena tovarov, služieb, kapitálu aj pracovnej sily medzi bohatým ostrovom a jeho susedmi. Tí tak nemajú najmenší záujem na napádaní krajiny, v ktorej sídlia ich zamestnávatelia, banky a obchodní partneri.
Singapur určite nie je žiadny libertariánsky raj. Tresty smrti za drogové zločiny a otrokárstvo v podobe povinnej vojenskej služby sú iste chybami, ktoré treba odstrániť. Na druhej strane sme stále obmedzení životom na tejto planéte a musíme si vybrať, akí ľudia budú rozhodovať o našich životoch. Keď sa človek v Európe zamyslí nad tým, koľko úradníkov vstupuje do takej obyčajnej transakcie ako je objednanie si jedla v reštaurácii; keď si spočíta, koľko peňazí mu ako príslušníkovi strednej vrstvy každý mesiac vezmú z hodnoty jeho práce; keď si uvedomí, koľko neozbrojených ľudí zastrelí polícia v USA alebo že majú najväčšie množstvo väzňov na svete; keď sa človek pozrie na vývoj ekonomiky oboch najväčších hospodárskych blokov a zistí, že sedem rokov fakticky stagnujú, práce ubúda a bohatstvo i talent z nich utekajú, tak je tento ostrov nepochybne jedným z najlepších miest na život.
.autor je korešpondent INESS. Žije v Singapure.
Cesta z letiska napovedá, ako veľmi si sociálni inžinieri tohto mestského štátu s druhou najväčšou hustotou obyvateľstva na svete (po Monaku) dávajú záležať na tom, aby ste mali všade okolo seba dostatok zelene. K tomu prirátajte neustále prúdenie vzduchu od mora, obmedzené množstvo áut a dostatok kapitálu na moderné technológie. To všetko zabezpečuje, že je v Singapure vzduch taký čistý ako len môže byť v päťmiliónovom meste s jedným z najvyťaženejších letísk a prístavov na svete.
.nielen pozitíva
Britský týždenník The Economist nedávno zaradil Singapur na prvú priečku najdrahších miest sveta. Nebolo to prvýkrát, čo Economist vypustil famózny nezmysel. Kto trochu pozná pomery v New Yorku, Londýne, Sydney alebo v Hongkongu, nemôže s kamenným výrazom na tvári tvrdiť, že byt alebo dom porovnateľnej veľkosti, kvality, vzdialenosti od centra a dostupnosti služieb stojí v Singapure rovnako alebo dokonca viac. Napríklad mestská hromadná doprava je o tretinu lacnejšia ako v Bratislave. Porovnanie sa totálne zrúti, keď vyjdete von sa najesť. Absencia minimálnej mzdy a nezmyselných regulácií vedie k tomu, že sa na každom druhom rohu skvelo najete v priemere za 3 eurá. Alkohol a tabak singapurskí sociálni inžinieri nemajú radi, takže ich konzumácia je tu drahšia ako vo všeobecne slobodnejšom Hongkongu. No príliš nevytŕča v porovnaní s niektorými inými mestskými konkurentmi.
Určite nie je všetko ružové a krásne. V rebríčku zvráteností najviac vytŕča drakonická protidrogová politika. V Singapure sa praktizuje aj moderná forma nútených prác v podobe dvojročnej povinnej vojenskej služby. Otrávi tiež štátna regulácia poskytovania taxislužieb. Formálne privatizované odvetvie je rozdelené medzi štátom kontrolované fondy a naďalej nemôže zamestnávať cudzincov. Takže napokon slúži ako sociálna schéma pre päťdesiatnikov, ktorí majú problém si po prepustení zo zamestnania nájsť novú prácu. Vzhľadom na permanentný dostatok lepšej práce je tak áut na uliciach v špičke alebo daždi žalostne málo a kvalita vodičov zúfalá.
Zvyšovanie cenovej hladiny je ďalším vládou spôsobeným problémom. Centrálna banka dlhodobo cieľuje hodnotu singapurského dolára na preferovanú rýchlosť rastu oproti košu zahraničných mien. No vzhľadom k tomu, akú veľkú váhu majú v tomto koši proinflačný americký dolár a čínsky juan, dováža Singapur veľa inflácie z týchto krajín. Navyše krátkodobo má väčší vplyv naviazanie úrokovej miery na americký FED. Jej dlhodobo nulová hodnota v kombinácii so silno rastúcou ekonomikou Singapuru spôsobujú v niektorých oblastiach hospodárstva neúmerné nafukovanie cien aktív. Všetko nasvedčuje tomu, že ekonomika ostrovného štátu stojí na prahu spľasnutia ďalšej bubliny. Spôsobená bola práve monetárnou politikou, ktorú si všimol a dôkladne analyzoval aj expert na „emerging markets“ z časopisu Forbes Jesse Colombo.
.riadená demokracia
Demokracia je slovo, ktoré síce v Singapure nikdy nebolo tabu, ale ani ho nebrali príliš vážne. „Otec zakladateľ“ Lee Kwan Yew je známy svojím skeptickým postojom k západnému typu tohto systému. Pritom má krajina takmer všetky formálne prvky demokracie: každý dospelý človek disponuje jedným hlasom a všetci zástupcovia sú volení priamo. Napriek tomu od jeho založenia pred päťdesiatimi rokmi vládne tomuto ostrovnému štátu jedna strana. A na jeho čele sa vystriedali iba traja premiéri. Čiastočne sa dá tento jav vysvetliť väčšinovým volebným systémom, v ktorom sa z každého volebného okrsku do parlamentu dostanú zástupcovia s najväčším množstvom hlasov. To spolu s prepisovaním máp týchto okrskov zabezpečuje, že vládnuca strana má v parlamente väčšie zastúpenie, ako je podiel hlasov, ktoré dostane.
Niektoré prvky demokracie a slobodnej spoločnosti boli však z ostrova vytlačené úplne. Všetky noviny, rádiá a televízne kanály, ktoré reportujú o politike, sú štátne, a tak sa diskusia o prešľapoch mocných obmedzuje na internet. Ten okrem pornografie zostal necenzurovaný. Lepšie to nie je ani so slobodou zhromažďovania, ktorá je obmedzená na dopredu povolené protesty v zvláštnom parku v centre mesta. Väčšina ostatných drakonických obmedzení slobody sa reálne nikdy nevymáhala alebo sa medzičasom prestala vymáhať. Napríklad homosexuálny styk je formálne trestným činom, ale LGBT scéna prekvitá a na miestnej verzii dúhového pochodu sa každoročne zúčastnia desaťtisíce ľudí.
Mnohí cudzinci poukazujú na bezpečnosť ostrova. Pripisujú ju svojej predstave policajného štátu, ktorým podľa nich Singapur je. Nejeden nacionalistický východoeurópsky politik rád vyzdvihne prísne pravidlá a tvrdé tresty v snahe presadiť svoju predstavu kontroly nad menšinami rôzneho druhu. Lenže, kto tu strávi nejaký čas, rýchlo zistí, ako ďaleko sú tieto predstavy od pravdy. Polícia je v uliciach takmer neprítomná a ľudia podobne ako v iných veľkomestách nemajú potrebu miešať sa do cudzích záležitostí. Bezpečnosť tak treba pripísať bohatstvu v spoločnosti. A tiež možnostiam, ktoré vo svojom živote a práci nachádzajú ľudia, neobmedzovaní prílišnou byrokraciou a reguláciami.
V západných debatách o korupcii je zase zakorenená predstava Singapura ako efektívnej a transparentnej byrokracie s vysokými platmi pre politikov a úradníkov, ktoré odrádzajú od úplatkov. No úspech v boji proti úplatkárstvu spočíva primárne vo veľkosti a úlohe štátu v spoločnosti, či skôr v jeho absencii. Regulácie nerastú tempom typickým pre západné krajiny. Naopak, sú priebežne vyhodnocované a často rušené, ak sa ukážu ich nevyžiadané škodlivé dôsledky. Úradníci tak nemajú ani zákony a predpisy, ktoré by im dávali možnosť vymieňať byrokratickú moc za peniaze a pri nízkom daňovom zaťažení či veľkosti štátu by ani nemali zdroje také zákony vymáhať.
.priemerná mzda 2 400 eur
Rozpočtový prebytok je už dlhodobo na západe utópiou, ale nie v „levom meste“. Počas polstoročnej histórie Singapuru bol rozpočet v pluse takmer vždy a tieto prebytky daňoví poplatníci vidia vo forme zľavy na dani vo svojom ročnom daňovom priznaní. Drvivá väčšina ľudí platí dane vo výške jednotiek percent, vďaka čomu môžu svoje zárobky utrácať podľa svojich vlastných predstáv, nie podľa predstáv centrálnych plánovačov. Sporenie je tiež jednoduchšie, keď vám viac ako polovicu hodnoty vašej práce neuchmatne štát. Vďaka tomu je v ekonomike nahromadené obrovské množstvo kapitálu, ktorý trhy investujú do zvyšovania produktivity práce. Výsledkom je dvojpercentná nezamestnanosť a priemerná mzda vo výške pre mnohých Slovákov nepredstaviteľných 2 400 eur, z ktorej pracujúcemu po odpočítaní daní a odvodov zostanú dve tisícky na účte.
Napriek tomu, že sa zdravotníctvo ani tu nevyhlo silnej štátnej regulácii, v porovnaní so zvyškom sveta si zachováva vyššiu mieru trhových prvkov. Ľudia s trvalým pobytom alebo občianstvom majú povinnú účasť v schéme, ktorá je kombináciou poistenia a individuálnych účtov. Pokrýva katastrofické výdavky. Drobné výdaje na bežné vyšetrenia a lieky si aj občania platia zo svojho alebo im ich ako bonus uhrádza zamestnávateľ. Asi polovica nemocníc je súkromných, pričom všetky štátne majú štatút akciovej spoločnosti a nesmú teda dlhodobo vykazovať stratu. Menšie zariadenia a ambulancie sú poväčšine súkromné. Výsledkom je konkurenčné a fiškálne konzervatívne prostredie, v ktorom je neustála snaha optimalizovať náklady či skvalitňovať služby. Ľudia považujú za samozrejmosť, že zdravotníctvo je služba, za ktorú treba platiť a na účet od lekára sa pozerajú rovnako ako na účet od kaderníka. Ak je príliš vysoký, nájdu si nového.
Pokiaľ má niekto v Európe stále predstavu, že uvidí svoj dôchodok v súčasnej priebežnej schéme, asi chýbal na matematike. Singapurčania majú síce účasť vo svojom dôchodkovom sporení rovnako povinnú, ale ich penzie sú založené na individuálnych účtoch. Každý majiteľ účtu má tak istú flexibilitu v jeho štruktúrovaní a zároveň možnosť po dosiahnutí istého stropu z neho vyplatiť napríklad nehnuteľnosť alebo vzdelanie detí.
Mnohí porovnávajú Singapur s Izraelom v jeho pozícii malého štátu obklopeného väčšími islamskými krajinami. Logicky sa pýtajú, ako sa Singapuru darí neprivolávať útoky na svoju suverenitu a bezpečnosť. Najdôležitejším faktorom je slobodný obchod a výmena tovarov, služieb, kapitálu aj pracovnej sily medzi bohatým ostrovom a jeho susedmi. Tí tak nemajú najmenší záujem na napádaní krajiny, v ktorej sídlia ich zamestnávatelia, banky a obchodní partneri.
Singapur určite nie je žiadny libertariánsky raj. Tresty smrti za drogové zločiny a otrokárstvo v podobe povinnej vojenskej služby sú iste chybami, ktoré treba odstrániť. Na druhej strane sme stále obmedzení životom na tejto planéte a musíme si vybrať, akí ľudia budú rozhodovať o našich životoch. Keď sa človek v Európe zamyslí nad tým, koľko úradníkov vstupuje do takej obyčajnej transakcie ako je objednanie si jedla v reštaurácii; keď si spočíta, koľko peňazí mu ako príslušníkovi strednej vrstvy každý mesiac vezmú z hodnoty jeho práce; keď si uvedomí, koľko neozbrojených ľudí zastrelí polícia v USA alebo že majú najväčšie množstvo väzňov na svete; keď sa človek pozrie na vývoj ekonomiky oboch najväčších hospodárskych blokov a zistí, že sedem rokov fakticky stagnujú, práce ubúda a bohatstvo i talent z nich utekajú, tak je tento ostrov nepochybne jedným z najlepších miest na život.
.autor je korešpondent INESS. Žije v Singapure.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.