Milí priatelia, smrť, to vám je nevyspytateľná potvora. Má tisíc podôb. Desí, fascinuje, prináša úľavu, vysmieva sa našim plánom. Nechcem vás strašiť, ale skôr či neskôr si nás podá všetkých. V rámci prevencie niekedy premýšľam nad tou mojou smrťou. Aká bude? Dlhé roky som si sám seba predstavoval ako pokojne zaspávajúceho mudrca, ktorý s posledným výdychom odhalí najväčšiu všeobecne platnú pravdu o ľudskom bytí. Potom som zažil kolíziu na diaľnici.

Osemnásteho mája bude v bratislavskom Divadle Aréna konferencia By Design. Medzi vystupujúcimi budú aj dvaja mladí muži z Barcelony: Bruno Selles a Enric Godes zo štúdia VASAVA.

Andreu Bokníkovú poznám ako citlivú a jemnú literárnu kritičku, vedkyňu, historičku literatúry, ale aj ako zanietenú pedagogičku. Niet sa čo čudovať, že v našom rozhovore v jej pracovni na Katedre literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde pôsobí, tak často zaznievalo spojenie „moji študenti.“

Peter Gabriel predstaví 5. mája v bratislavskej Slovnaft aréne svoj najslávnejší album So. Aký príbeh sa skrýva za touto klasickou nahrávkou?

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

Vystúpil som z lietadla, v hlave informácie z bezpečnostného manuálu pre rozvojových pracovníkov. Bol som v Nairobi. V očakávaní najhoršieho som zvieral veci. Vedomie, že mesto s neslávnou prezývkou Nairobbery (ktorú už prebral aj The Economist) je deviatym najnebezpečnejším mestom na svete, mi dávalo zabrať. V mojom oku bol každý druhý človek potenciálny zlodej a vrah. V uliciach bol chaos. Tisíce ľudí bezcieľne prúdili hore-dolu. Pouliční predavači čohokoľvek, od drobných sladkostí cez safari výlety až po čierne uhlie, boli často rozložení len na kuse látky na chodníku alebo na ceste. Úplne som zblbol.

Polmiliardová krádež kryptomeny. Smrť riaditeľky burzy. A odhalenie tajomnej, päť rokov ukrývanej identity otca Bitcoinu. Fanúšikovia virtuálnej meny majú opäť o čom rozprávať. Skutočnú pravdu však pozná málokto.

Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete hovorí, že časť jej práce sa týka toho, čo v divadlách bude, a druhá toho, čo už bolo. Minulosť archivujú, budúcnosť pomáhajú pripravovať a súčasnosťou sa nechávajú elegantne unášať. Na vlastnú tvorbu jej zostáva len veľmi málo času.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.

Počas roka, ktorý som strávil v Izraeli, sa mi intenzívne vracali záblesky spomienok na detstvo. Celkom neočakávane som si spomínal na chvíle z dospievania za Železnou oponou počas normalizácie v komunistickom Československu. Plot okolo vlasti nám bránil prejsť za hranice, chránil nás pred vplyvmi zvonka a tiež pred nami samotnými. Známy pocit z prísne ohraničeného územia, tentoraz medzi múrom a morom, sa začal v mojej mysli spájať a prelínať. Vo vzduchu viselo napätie a pocit telesného aj psychického ohrozenia – veľmi ľudské emócie, ktoré nemožno ignorovať.