Známe politické postavy sa opäť vracajú na scénu. Má niekto z nich šancu na úspech, alebo sú to už vyprázdnené ľudské príbehy bez obsahu? Majú vôbec politický výtlak a kto im na populistickom poli môže konkurovať? Politickí zombíci sa vracajú.

Ak ste sa nestali čitateľmi .týždňa včera ani predvčerom, viete, čo a prečo tento časopis píše o rozporoch v dôkazoch prípadu Cervanová z roku 1976.

Zahraniční futbaloví fanúšikovia zničili ulicu v centre hlavného mesta. Návštevníci podnikov sa pred nimi zamykali v baroch.

Predsedovi SNS Andrejovi Dankovi evidentne chýba jeho „bieloruský vzor“. To však nie je všetko. Uplynulý týždeň na Slovensku opäť ukázal, ako vládna koalícia opovrhuje slušnosťou.

Kto všetko prispel k pádu komunizmu? Určite disidenti, ťažko ovládateľná cirkev či nezávislí ekologickí aktivisti, svoj podiel „viny” má Gorbačovova perestrojka a neudržateľná ekonomika. Už dlho pred Novembrom, uprostred sivej normalizácie, vytvárala alternatívny svet nezávislá hudobná scéna. Bol to krásny a pestrofarebný svet.

Je príznačné, že slovo samizdat prišlo zarovno s okupáciou zo sovietskej ruštiny, zo zriadenia, ktoré donútilo umelcov i vedcov vynájsť túto formu publikovania, aby neboli celkom bez hlasu.

Bolo krátko pred 25. marcom 1988, keď sa na chodbe Univerzitnej knižnice v Bratislave stretli Ján Čarnogurský a František Mikloško a spísali tri požiadavky Sviečkovej demonštrácie.

Prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala šesť nových sudcov, ktorí zasadnú na Ústavný súd. Parlamentu trvalo trištvrte roka, kým jej dodal mená kandidátov. Po vymenovaní sudcov je plénum na Ústavnom súde kompletné.

Sudcovia by mali byť podľa premiéra Petra Pellegriniho schopní vypudiť zo svojich radov čierne ovce a netolerovať ich.

Sedím v lietadle. Desať kilometrov podo mnou sa plazia polia, rieky, jazerá a končiare hôr. Neskutočná nuda. Možno aj preto premýšľam, o kom všetkom som na stránkach .týždňa písal.