.hoci sa na nej nakoniec nezúčastnili, pretože polícia ich zadržala (podobne ako tisíce ľudí, ktorí neboli pustení na Hviezdoslavovo námestie), Sviečková demonštrácia sa stala najväčším vystúpením proti komunizmu u nás. Vďaka týmto dvom tváram slovenského disentu demonštrácia prepojila náboženské požiadavky podzemnej Cirkvi a politický antikomunizmus.
.autorita
Ján Čarnogurský bol politikom dlho predtým, než prvýkrát kandidoval. Vyrastal v politickej rodine. Ako syn ľudáckeho politika spoznal biedu Tisovho štátu, ale aj nekomunistických politikov, prostredie podzemnej Cirkvi, a tiež odpadlíkov od komunizmu, ktorí formovali občiansky disent. Čarnogurský bol prirodzeným lídrom antikomunizmu. Keď ho krátko po vypuknutí revolúcie v Novembri prepustili z väzenia a VPN ho vyslala do Prahy, Čarnogurský to prijal, ale oznámil, že už skoro založí kresťanskodemokratickú stranu. Stal sa prvým predsedom KDH, o jeho zvolení sa nehlasovalo, rozhodlo sa aklamačne a freneticky sa to oslávilo.
Je „disidentsky“ príznačné, že ešte dôležitejšie ako funkcie premiéra a ministra spravodlivosti, ktoré zastával, boli roky, keď viedol slovenskú opozíciu. Najťažšou hodinou jeho kariéry bol určite vznik Slovenska. Želal si samostatný štát, cieľ „hviezdičky a stoličky“ ako prvý pomenoval, napriek tomu však odolal a nepodporil vznik štátu organizovaný bývalými komunistami, kariéristami a nacionalistami okolo Vladimíra Mečiara. Pred i po roku 1989 obstál. K dnešnému Čarnogurskému však patrí aj rastúca účelovosť. Omilostil Mečiara, lebo je zakladateľ štátu. Keď hovorí o Rusku, zabúda na komunizmus, ktorý Moskva vnútila Slovensku, aj na okupáciu, nevidí problém ani v Putinovi, nezdôrazňuje dokonca ani vraždy nepohodlných novinárov, a aj imperiálne snahy Kremľa blahosklonne prehliada. Vidí akúsi mystickú ruskú dušu. Správanie Srbov v Kosove za Miloševiča mu tiež prekáža menej ako správanie Kosovčanov. A po voľbách radil KDH ísť do koalície s HZDS alebo aj so Smerom...
.intuícia
František Mikloško je muž s politickou intuíciou a zmyslom pre dejinné rozhodnutia. V roku 1990 bol politikom VPN. Stal sa predsedom parlamentu, strojcom parlamentných ospravedlnení židom a Nemcom, je citlivý voči Maďarom. Mikloško sa nikdy nebál pre dobré vzťahy alebo pravdu ísť proti väčšine. Béla Bugár ho označil za politika, ktorý pre slovensko-maďarské vzťahy urobil najviac. Po dvoch rokoch vstúpil do KDH a na dlhé obdobie sa stal, keď išlo o personálnu politiku, najdôležitejším mužom strany. Odmietol Dzurindovu mocenskú hru s SDK a upozornil na porušenie dohôd. Po rozdelení KDH na témach vládnutia s Robertom Ficom a výhrady svedomia založil KDS. Hoci bol vždy mužom, ktorý prepájal rôzne prostredia (tajnú Cirkev s politickými antikomunistami, liberálov s kresťanmi, Maďarov so Slovákmi), nikdy z toho politicky neťažil. Keď dvakrát kandidoval na prezidenta, nezískal ani podporu liberálov, ani hlasy Maďarov.
.spojenia
Legendou je aj tretí veľký muž slovenskej politiky, už nebohý Ján Langoš. Pred 89. rokom vydával s Jánom Čarnogurským Bratislavské samizdaty. Hoci bol konzervatívnym katolíkom, celú kariéru sa pohyboval v prostredí liberálnej pravice, od VPN až po DS. Langoš bol zaujímavý aj tým, že dokázal spájať zdanlivo nespojiteľné. Nielen dlhé vlasy s aristokratickým konzervativizmom, ale aj slovenské vlastenectvo s česko-slovenskou federáciou, kritiku slovenského vojnového štátu s obdivom ku slovenskému katolicizmu. Vybojoval slobodný prístup k informáciám a národnú pamäť. Tak, ako prirodzene odolal komunizmu, odolal aj nacionalizmu. Vzoprel sa aj Dzurindovi, keď chcel pohltiť jeho stranu. Sebavedome pohŕdal aj rôznymi mediálnymi manipulátormi.
.politickí intelektuáli
Politikov, ktorí boli opakmi súčasného oportunizmu, bolo viac. Spomeňme Antona Neuwirtha, Kolakovičovho žiaka, bývalého disidenta, neskôr veľvyslanca. Keď hovoril o Tisovi, vďaka ktorého výnimke na rozdiel od svojej rodiny prežil slovenský štát, pohyboval sa na veľmi tenkom ľade. Snažil sa brániť Tisovu politiku a zároveň kritizovať zločiny tohto obdobia. Istejší bol v kritike komunizmu a nacionalizmu.
Úplne iným príkladom politického intelektuála je Martin Bútora, bývalý veľvyslanec a prezidentský kandidát. Je jedným z mála slovenských liberálov, ktorí sa nezašpinili členstvom v komunistickej strane, vždy bol spoločensky aktívny, či už pracoval s alkoholikmi alebo občianskymi aktivistami. Má cit pre ochranárske a menšinové témy, ale dokáže oceniť aj rolu náboženstva a globálny význam USA. V Novembri patril k dôležitým ľuďom za tribúnou, na ktorú pozval aj Alexandra Dubčeka, súčasne ho však upozornil, že témou dňa už nie je komunizmus s ľudskou tvárou. V slovenskej politike dokázal kritizovať korupciu spojenú s Dzurindom, ale neskôr mu uveril, opustil vlastný priestor a doplatil na to.
Za pozornosť stojí aj Vladimír Palko. Pred Novembrom sa zúčastnil na Sviečkovej demonštrácii, po Novembri neuhol v politických sporoch s Mečiarom, Dzurindom ani Ficom. Dokázal kritzovať aj pomery v cirkvi. A v spore o Európu bol tiež neprehliadnuteľný.
Dôležitú stopu zanechal aj Peter Zajac. Stál pri zrode VPN, v 90. rokoch bol ostro proti Mečiarovi, neskôr vehementne spoluvytváral a podporoval kľúčové reformy. Aj tesne pred Novembrom stál za zrodom slovenského PEN klubu, čo bola protirežimová iniciatíva.
Ale sú tu aj opačné príbehy: ľavičiar Boris Zala sa pred 89. rokom snažil spojiť dubčekovcov s občianskym disentom, neskôr moderoval televíznej diskusie v Kubišovej STV a potom vletel do náručia mladokomunistovi Ficovi. A hrdinovia medzi Maďarmi? Miklós Duray podpísal ako jediný slovenský Maďar Chartu 77. Po Novembri to však akosi vyprchalo.
.autorita
Ján Čarnogurský bol politikom dlho predtým, než prvýkrát kandidoval. Vyrastal v politickej rodine. Ako syn ľudáckeho politika spoznal biedu Tisovho štátu, ale aj nekomunistických politikov, prostredie podzemnej Cirkvi, a tiež odpadlíkov od komunizmu, ktorí formovali občiansky disent. Čarnogurský bol prirodzeným lídrom antikomunizmu. Keď ho krátko po vypuknutí revolúcie v Novembri prepustili z väzenia a VPN ho vyslala do Prahy, Čarnogurský to prijal, ale oznámil, že už skoro založí kresťanskodemokratickú stranu. Stal sa prvým predsedom KDH, o jeho zvolení sa nehlasovalo, rozhodlo sa aklamačne a freneticky sa to oslávilo.
Je „disidentsky“ príznačné, že ešte dôležitejšie ako funkcie premiéra a ministra spravodlivosti, ktoré zastával, boli roky, keď viedol slovenskú opozíciu. Najťažšou hodinou jeho kariéry bol určite vznik Slovenska. Želal si samostatný štát, cieľ „hviezdičky a stoličky“ ako prvý pomenoval, napriek tomu však odolal a nepodporil vznik štátu organizovaný bývalými komunistami, kariéristami a nacionalistami okolo Vladimíra Mečiara. Pred i po roku 1989 obstál. K dnešnému Čarnogurskému však patrí aj rastúca účelovosť. Omilostil Mečiara, lebo je zakladateľ štátu. Keď hovorí o Rusku, zabúda na komunizmus, ktorý Moskva vnútila Slovensku, aj na okupáciu, nevidí problém ani v Putinovi, nezdôrazňuje dokonca ani vraždy nepohodlných novinárov, a aj imperiálne snahy Kremľa blahosklonne prehliada. Vidí akúsi mystickú ruskú dušu. Správanie Srbov v Kosove za Miloševiča mu tiež prekáža menej ako správanie Kosovčanov. A po voľbách radil KDH ísť do koalície s HZDS alebo aj so Smerom...
.intuícia
František Mikloško je muž s politickou intuíciou a zmyslom pre dejinné rozhodnutia. V roku 1990 bol politikom VPN. Stal sa predsedom parlamentu, strojcom parlamentných ospravedlnení židom a Nemcom, je citlivý voči Maďarom. Mikloško sa nikdy nebál pre dobré vzťahy alebo pravdu ísť proti väčšine. Béla Bugár ho označil za politika, ktorý pre slovensko-maďarské vzťahy urobil najviac. Po dvoch rokoch vstúpil do KDH a na dlhé obdobie sa stal, keď išlo o personálnu politiku, najdôležitejším mužom strany. Odmietol Dzurindovu mocenskú hru s SDK a upozornil na porušenie dohôd. Po rozdelení KDH na témach vládnutia s Robertom Ficom a výhrady svedomia založil KDS. Hoci bol vždy mužom, ktorý prepájal rôzne prostredia (tajnú Cirkev s politickými antikomunistami, liberálov s kresťanmi, Maďarov so Slovákmi), nikdy z toho politicky neťažil. Keď dvakrát kandidoval na prezidenta, nezískal ani podporu liberálov, ani hlasy Maďarov.
.spojenia
Legendou je aj tretí veľký muž slovenskej politiky, už nebohý Ján Langoš. Pred 89. rokom vydával s Jánom Čarnogurským Bratislavské samizdaty. Hoci bol konzervatívnym katolíkom, celú kariéru sa pohyboval v prostredí liberálnej pravice, od VPN až po DS. Langoš bol zaujímavý aj tým, že dokázal spájať zdanlivo nespojiteľné. Nielen dlhé vlasy s aristokratickým konzervativizmom, ale aj slovenské vlastenectvo s česko-slovenskou federáciou, kritiku slovenského vojnového štátu s obdivom ku slovenskému katolicizmu. Vybojoval slobodný prístup k informáciám a národnú pamäť. Tak, ako prirodzene odolal komunizmu, odolal aj nacionalizmu. Vzoprel sa aj Dzurindovi, keď chcel pohltiť jeho stranu. Sebavedome pohŕdal aj rôznymi mediálnymi manipulátormi.
.politickí intelektuáli
Politikov, ktorí boli opakmi súčasného oportunizmu, bolo viac. Spomeňme Antona Neuwirtha, Kolakovičovho žiaka, bývalého disidenta, neskôr veľvyslanca. Keď hovoril o Tisovi, vďaka ktorého výnimke na rozdiel od svojej rodiny prežil slovenský štát, pohyboval sa na veľmi tenkom ľade. Snažil sa brániť Tisovu politiku a zároveň kritizovať zločiny tohto obdobia. Istejší bol v kritike komunizmu a nacionalizmu.
Úplne iným príkladom politického intelektuála je Martin Bútora, bývalý veľvyslanec a prezidentský kandidát. Je jedným z mála slovenských liberálov, ktorí sa nezašpinili členstvom v komunistickej strane, vždy bol spoločensky aktívny, či už pracoval s alkoholikmi alebo občianskymi aktivistami. Má cit pre ochranárske a menšinové témy, ale dokáže oceniť aj rolu náboženstva a globálny význam USA. V Novembri patril k dôležitým ľuďom za tribúnou, na ktorú pozval aj Alexandra Dubčeka, súčasne ho však upozornil, že témou dňa už nie je komunizmus s ľudskou tvárou. V slovenskej politike dokázal kritizovať korupciu spojenú s Dzurindom, ale neskôr mu uveril, opustil vlastný priestor a doplatil na to.
Za pozornosť stojí aj Vladimír Palko. Pred Novembrom sa zúčastnil na Sviečkovej demonštrácii, po Novembri neuhol v politických sporoch s Mečiarom, Dzurindom ani Ficom. Dokázal kritzovať aj pomery v cirkvi. A v spore o Európu bol tiež neprehliadnuteľný.
Dôležitú stopu zanechal aj Peter Zajac. Stál pri zrode VPN, v 90. rokoch bol ostro proti Mečiarovi, neskôr vehementne spoluvytváral a podporoval kľúčové reformy. Aj tesne pred Novembrom stál za zrodom slovenského PEN klubu, čo bola protirežimová iniciatíva.
Ale sú tu aj opačné príbehy: ľavičiar Boris Zala sa pred 89. rokom snažil spojiť dubčekovcov s občianskym disentom, neskôr moderoval televíznej diskusie v Kubišovej STV a potom vletel do náručia mladokomunistovi Ficovi. A hrdinovia medzi Maďarmi? Miklós Duray podpísal ako jediný slovenský Maďar Chartu 77. Po Novembri to však akosi vyprchalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.