Všade, kam človek v týchto dňoch pozrie, buď na neho bliká, škerí sa alebo ofučaná dekoratívne sedí niekde v rohu. Jedna je pásikavá, iná rapavá, ďalšia zas krásne bucľatá, voňavá a oranžová – tekvica.

Sedemdesiate roky v Československej socialistickej republike. Na Hradčanoch sedí najprv Ludvík Svoboda, v roku 1975 ho vystrieda Gustáv Husák. Takmer všetky deti sú pionieri, len málo tínedžerom sa darí uniknúť Socialistickému zväzu mládeže (pravdupovediac, drvivá väčšina sa uniknúť ani nesnažila). Mandarinky a banány boli skoro pred každými Vianocami, na dovolenky sa chodilo do Burgasu alebo na Balatón. Populárnej hudbe sa mimoriadne darilo: Karel Gott si kládol zásadné otázky s jemne erotickým podtónom, ako napríklad Kdepak ty ptáčku hnízdo máš?, Helena Vondráčková obdivovala Maľovaný džbánok, Karol Duchoň túžil po dolinách a dievčati z Budmeríc, každoročne sa konala Bratislavská lýra, Děčínská kotva a festivaly politickej piesne v Martine a v Sokolove.

Umenie lásky. Čo už k nemu dodám ja – osemnásť rokov ženatý otec dvoch detí? Slávny autor Kámasútry, mních Vátsjájana, to napísal jasne. Okrem polohovateľného sexu objavil, že muži chcú pôžitok a ženy peniaze. Asi nemal deti.

Genetika. Veda, ktorej na semafore biológie už nejaký ten rok svieti zelená. Darí sa jej nielen vďaka odborníkom, ale aj vďaka malej nenápadnej pomocníčke drozofile alias vínnej muške či octomilke.

Redakčný kolega Boris Németh má dobrý fotoaparát a ešte lepšie oko. Dokazuje to jeho výstava v Stredoeurópskom dome fotografie (SEDF) v Bratislave. No ovláda aj iné „kúzla“. Napríklad vypražiť na večeru pre fotografov viac ako dvadsať bravčových rezňov a k tomu uvariť ryžu.

Mám rada také normálne mestá. Také mestá, ktoré nezdobia turistické ceduľky, ale šnúry bielizne s voňavými obliečkami, ktoré visia až celkom nad chodník. Mám rada, keď sa pod tými obliečkami hrajú deti futbal a obďaleč sedí babka na stoličke, ktorú si ráno vytiahla pred dom a celý deň pozoruje svet.

Čajka sedí na lampe hneď za oknom, čistučké more šumí pár metrov odo mňa, oproti je Brač, v chladničke chobotnica. Idyla. Nemôžem si pomôcť, ale často tu rozmýšľam, ako je možné, že na takom krásnom kúsku Zeme bola len nedávno vojna. Prekvapuje ma to.

„Akoby nestačilo sucho, teraz nám hrozia lúpeže, znásilnenia, smrť.“ Ahmed Muhammad Aden sedí na piesočnej zemi pred registračným centrom UNHCR v Dagahaley, čo je jeden z troch utečeneckých táborov okolo kenskej dediny Dadaab, sto kilometrov od hraníc so Somálskom. Rozpráva o najhoršom dni svojho života.

Akademická maliarka a autorka kreslených ilustrácií a karikatúr .týždňa Natália Ložeková delí svoj život na ten pred hypotékou a po nej. Odkedy si ju zobrala, sedí 12-14 hodín denne nad ilustráciami, storyboardami, kampaňami a nemá čas ani na vlastnú tvorbu ani na neresti.

.na tú knihu som narazil náhodou. V jednom veľkom bratislavskom kníhkupectve som začul asi sedemročného chlapca, ako kričí na mamu, že o tom sexe to už videl u kamaráta.