Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cesta zo Slovenska

.časopis .fotografia

Redakčný kolega Boris Németh má dobrý fotoaparát a ešte lepšie oko. Dokazuje to jeho výstava v Stredoeurópskom dome fotografie (SEDF) v Bratislave. No ovláda aj iné „kúzla“. Napríklad vypražiť na večeru pre fotografov viac ako dvadsať bravčových rezňov a k tomu uvariť ryžu.

.pílu na spracovanie dreva, salaš, ústav sociálnej starostlivosti, svadbu, odpustovú slávnosť a obyčajných ľudkov, hospodáriacich na lazoch – to všetko minulý týždeň našli dvadsiati českí a slovenskí študenti v najvyššie položenej obci Lom nad Rimavicou. Ako by to pre nich ktosi pripravil, no nepripravil. Okolo iba medvede, hrebene Slovenského rudohoria a pramene piatich riek. Workshop (ak chcete tradičnejšie, tvorivú dielňu) dokumentárnej fotografie viedol legendárny Jindřich Štreit, ktorého za socializmu, v roku 1982 – ako jediného československého fotografa – odsúdili, pretože na tenisových kurtoch v Prahe za „zakázanej výstave“ svojimi fotografiami zo života „hanobil republiku a jej predstaviteľov“.
A práve Boris Németh mal spoločne s Martinom Kleiblom tú česť byť teraz Štreitovým asistentom. Podobne ako predtým na mnohých dielňach pod vedením Ľuba Stacha z ateliéru Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, ktorú Boris absolvoval, pričom v deň vernisáže v SEDF aj obhájil dizertačnú prácu Slovenská dokumentárna fotografia 1989 – 2009, bola pre neho skúsenosť z terénu neoceniteľná. Nielen umením kultivovať si svoj fotografický jazyk, no najmä schopnosťou priblížiť sa k ľuďom tak, aby fotografa nepovažovali za votrelca do súkromia. Empatické prekonanie bariéry, no v prípade potreby rešpektovanie súkromia  je tak prvým predpokladom.
Boris (1979) to zvláda zo svojej generácie asi najlepšie. Začínal tak, že v Poznani, kde v rokoch 2007 – 2007 študoval na Akadémii výtvarných umení, koloroval čiernobiele fotografie, väčšinou zátišia. Vyrábal a nanášal špeciálne emulzie. Zásadnú zmenu pohľadu smerom k fotografii osôb prinieslo až štúdium na VŠVU. Prvým uceleným súborom bola fotoesej Resoty o kňazovi Antonovi Srholcovi a bezdomovcoch, ktorým pomáha. Vtipným konceptom bol projekt The Dictionary Document ako spojenie fotografií „osôb v procese“ sobáša alebo telefonovania a významu slov „svadba“ či „mobil“ podľa výkladového slovníka.
Boris medzičasom precestoval nielen Slovensko, aj kus Európy, najmä tej západnej (v Holandsku absolvoval tvorivý pobyt). Obidva vystavené súbory – Europe aj Slovakia im lovin it – ukazujú nielen nadväzovanie na „tradíciu fotografie záhadných zoskupení“ či „globálne znaky Európanov“, ako píše kurátor výstavy Aurel Hrabušický, ale aj čosi iné. Na mnohých záberoch sú akoby mimochodom aj ľudia, tí sú však dôležití najmä ako kontrapunkt celkovej absurdity. Letiace nohy figuríny kdesi v Holandsku a letiaci stan na festivale Pohoda  spája to, čo je najsilnejšie aj na fotografiách Martina Kollára zo Slovenska spred desiatich rokov – viacvýznamovosť. Martinovo Slovensko je pritom o niečo menej smutné ako to vyľudnené, trochu bezradné a dosť gýčovité Borisovo. Aj také sú podoby slobody.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite