Vošla som do najdrahšej garáže pod slnkom. Teda vlastne pod Carlton. Meškala som na právne stretnutie, a tak mi nezostávalo nič iné, len zaplatiť vydriduchom.

Ladislav Havrišák sa narodil 10. 9. 1923 v obci Pčoliné na Slovensku, v blízkosti Podkarpatskej Rusi, ale vyrastal v Čulakovciach. Jeho otec bol nasadený na talianskom fronte. Zúčastnil sa na bojoch počas prvej svetovej vojny a pri bombardovaní bol zranený, na následky čoho aj zomrel.

„Stala sa mi nehoda. Hanku mi vzali do nemocnice. Prestala chodiť aj rozprávať. Keď som ju bol navštíviť, jej sestry nám vymenili zámok na byte. Mám 74 a nemám zrazu nič.“

„Pani, nemôžete ležať na zemi. Sadnite si na sedadlo.“ Hodím očami na môjho päťročného syna Filipka, ktorého som sa v lietadle rozhodla uložiť na zem. 

Jedna z mála vecí, ktoré si pamätám ako decko, je fotografia ženy so smutnými očami, výrazne namaľovanou tvárou, s ofinou do čela a cigaretou v kútiku úst. Pripomínala mi klauna. Klaunom je pre mňa i autor fotografie, Robert Vano. 

Vladimír Crmoman kritizuje správanie sa politikov a tvrdí, že nerobia vôbec nič, len sa na začiatku školského roka predvádzajú návštevami škôl.

Hľadiac Vladovi do očí som si uvedomil, že každá tvár je poznačená zlom, ktorému podľahla. 

Nepoznám svoj rodokmeň úplne detailne, ale aj tak si myslím, že nemám žiadnu nomádsku krv. Rómsku ani inú. Napriek tomu som fascinovaná nomádmi už od útleho detstva. 

„Prečo u vás nie sú omše a nemodlíte sa každý deň? Veď ste katolíci!“ spustil na mňa bývalý kňaz jednej malej cirkvi, ktorý u nás hľadal útočisko. Vedel som, že to nebude príjemný rozhovor. Napriek tomu som sa mu nechcel vyhnúť.   

Uplynulé dni boli horúce. Aj kvôli únosu. Oklamali nás Vietnamci? Alebo sme o tom vedeli? A prečo sme únos doteraz nevyšetrovali?