Očakávaný príval reforiem v Medzinárodnej futbalovej federácii sa začal tým, že sa nezmenilo nič. Prezidentov protikandidát bol odpálený ešte pred voľbami a kongres ovládli šarm a istota prezidenta, ktorý už preskákal všeličo. Sepp Blatter stojí na čele FIFA od roku 1998 a úrad mu zverili aj na štvrté funkčné obdobie.  

V nedeľu večer v divadle Aréna vykričal publiku hlavný hrdina hry Kukura našu kultúrnu priemernosť. Po vzore Bernhardovho Teátermachra im vmietol do tváre, že v televízií u nás vládne „priemernosť popoludňajších sérií v hlavnom vysielacom čase“, že nás nezaujíma svetová a ani vlastná klasika, že po Európe stoja rady mladých ľudí pred galériami a divadlami – a tu? No, tu nič.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Systematická likvidácia viac než sto rokov vybojúvaných reforiem, ktoré po voľbách pred rokom začala súčasná vláda, vyvolala občiansky hnev.

Preklikávate sa článkami, už ste prebehli cez niekoľko a ešte ste si nič neprečítali? Tak sa konečne zastavte a čítajte pozorne až do konca. Nedozviete sa nič, čo by ste museli bezpodmienečne vedieť, ale možno vám to daruje jednu pomalú chvíľku.

Slovenský hokej stojí pred veľkou úlohou. Všetkým nám je pritom jasné, že ak sa chceme niekam dostať, treba v prvom rade priniesť novú športovú koncepciu. A v nej by nehrali až takú dôležitú rolu (inak velmi potrebné) financie.

Ani neviem, ako začať. Tak začnem týmto: priznám sa, ani ma nemrzí, že sme sa minulý rok na jeseň napokon nestretli. Možno si ešte pamätáte, keď som sa vtedy dozvedel prekvapivú informáciu, že už neodmietate rozhovor, napísal som vám mail. A vy ste obratom odpovedali, že áno, nech niekedy prídem za vami na fakultu aj o šiestej ráno. Tiež ste mi napísali, že vôbec nie ste takým zločincom, za akého vás považujeme. Vaša priamosť sa mi tentoraz páčila, pretože aj mne uľahčovala priamosť.

Pred sto rokmi zomrel vo Viedni veľký hudobný skladateľ a dirigent. Jeho smrť však priniesla začiatok novej doby, posadnutej súkromným životom slávnych ľudí.

Spomínate si, kedy ste videli rad pred obchodom s cédečkami a platňami? Ak áno, tak to muselo byť veľmi dávno.

Posledný novinár, ktorý urobil rozhovor s Muammarom Kaddáfím, bol podľa všetkého Francúz Laurent Valdiguié. Začiatkom marca ho zverejnili viaceré svetové noviny. Kým sa k nemu novinár dostal, prekonal štyri vojenské zátarasy, cestu mu lemovali vojaci a nákladiaky, na ktorých boli naložené protiletecké zbrane. Novinár napokon dorazil do stanu obklopeného ruinami, ktoré tam stoja na pamiatku obetí amerického bombardovania z roku 1986. Valdiguié stretol Kaddáfího ešte dva týždne pred začiatkom francúzskych leteckých náletov a počas 50-minútového rozhovoru sa sám presvedčil, že v súčasnosti najdlhšie vládnuci diktátor sveta vyniká všeličím, ale určite nie triezvosťou úsudku.