Koho chcú bohovia zničiť, toho najskôr pripravia o zdravý rozum. Tak znela moja reakcia na výsledok stretnutia Rady Európskej únie, ktoré sa konalo predminulý týždeň. Mnohí venovali pozornosť – pochopiteľne – rozhodnutiu britského premiéra Davida Camerona vetovať novú zmluvu. Ale správanie Veľkej Británie odviedlo pozornosť od zlyhania lídrov eurozóny vynájsť dôveryhodný liek na choroby menovej únie. Namiesto tohto lieku teraz navrhujú pritvrdzovanie prístupu k tým, čo sa odchýlia od fiškálnej disciplíny. Znie to celkom fajn. No nebude to fungovať.

Keňa bola v mojich očiach krajinou skvelých maratóncov, nádhernej prírody a v poslednom období aj útočiskom vyhladovaných migrantov zo susedného Somálska. Humanitárna organizácia Viac než šperk mi počas fotografovania ukázala ďalšiu tvár tejto africkej krajiny. Tou bola bieda, čierny rasizmus, choroby a nevzdelanosť pôvodného obyvateľstva v oblasti Kilifi.

Heslom až podozrivo veľkej časti mojich známych je ironická veta: Spánok sa vysoko preceňuje. Väčšinou sú to ľudia v produktívnom veku, zajatci kolobehu „rodina-práca-rodina“, ktorí už nevidia časové rezervy inde, a tak si odkrajujú zo spania. Skúsme sa však celkom nezaujato spýtať: Koľko spánku vlastne potrebujeme?

Nahrávajú nás mikrofónmi? Pýtaš sa ma a pozeráš do každého rohu miestnosti. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem život s pocitom, ako keby som bola stále pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite. Láska moja, nič nás nezachráni pred ich špehovaním, nič.

Konečne je ryba vo vode. Pláva si voľne medzi svojimi a dýcha vodný kyslík. Dorotka je v štúdiu. Po štyroch rokoch práce na všetkom len nie na hudbe, po 4 rokoch tápania, čo kde ako s kým, kedy, a najmä za čo, po celom tom čase písania textov v indických vlakoch a a studených himalájskych hoteloch a komponovania v tých málo voľných chvíľach medzi všetkými mojimi pohybmi medzi kontinentmi, krajinami, domovmi, prácami, kamarátmi a životmi. Stačí. Sadnúť si na riť, dokončiť motívy, dopísať refrény, nájsť kapelu, a spustiť Cubase.

Svet je zábavné miesto. Napríklad takí rozhnevaní bojovníci proti kapitalizmu, ktorí sú takí odvážni, že chodia v maskách, nedávno zablokovali stránku ministerstva spravodlivosti USA, lebo to si dovolilo zasiahnuť proti niekomu, kto zarába milióny dolárov na obchode s kradnutými vecami. Tomu sa hovorí pokrok – v mene boja proti bohatým sa bojuje za bohatých, ktorí nevytvárajú nič, len zarábajú na tom, že predávaju to, čo im nikdy nepatrilo.

Iowa je štát, ktorý začína každé americké prezidentské primárky. Tu sa ukáže prvý víťaz tohto dlhodobého volebného procesu, na konci ktorého je nominačný zjazd, kde strana vyberie svojho kandidáta do boja o Biely dom. Prvým víťazom v roku 2012 je Mitt Romney.

Náhoda je sviňa. Alebo nie je, a všetko sa riadi plánom vyššieho rádu. V stredu 30. novembra zomrel Zdeněk Miler, autor Krtka a chvíľu to vyzeralo tak, že Lokal TV, prvý slovenský animovaný seriál pre dospelých, ktorý JOJ s veľkým promom odštartovala 1. decembra, má zamiesené na prvý lokálny škandál. Zavraždili v nej totiž nepekným spôsobom práve Milerovho Krtka. Iste, nešlo o autorský zámer, ale azda už len z piety by som čakal, že Lokal TV odštartuje inou epizódou.

Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

Môže byť zase zle? Myslím veľmi zle – ako za veľkej hospodárskej krízy, ako počas druhej svetovej vojny? Môže dôjsť ku kataklizme, akú moja generácia považuje za niečo definitívne vykázané do dejepisných učebníc?