Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pod stromami nádeje

.matúš Zajac .časopis .fotografia

Keňa bola v mojich očiach krajinou skvelých maratóncov, nádhernej prírody a v poslednom období aj útočiskom vyhladovaných migrantov zo susedného Somálska. Humanitárna organizácia Viac než šperk mi počas fotografovania ukázala ďalšiu tvár tejto africkej krajiny. Tou bola bieda, čierny rasizmus, choroby a nevzdelanosť pôvodného obyvateľstva v oblasti Kilifi.

Mombasa, mesto potulujúcich sa ľudí v dymiacom smogu z horiacich odpadkov. Míňame ju a uberáme sa do neďalekého mestečka Mtwapa, v ktorom organizácia Viac než šperk pôsobí od roku 2008 a postavila tu svoje humanitárne centrum House of Smile. Centrum sa nachádza v najchudobnejšej časti mesta, pripomínajúcej obrovský labyrint. V spletitých uličkách vidím deti, pobehujúce pri matkách, sediacich v poletujúcom odpade. Tu sa stretávam s lokálnym koordinátorom Bausim, ktorý ma počas celého pobytu sprevádzal a so študentom sociálnej práce Rahmom. Obaja sú nenahraditeľnou súčasťou chodu organizácie a je len dobré, že centrum zamestnáva namiesto dobrovoľníkov z Európy domácich, ktorí majú hlbokú znalosť prostredia. Bez ich pomoci by som sa určite nedostal k tvári bežného života miestnych obyvateľov tak blízko a bezprostredne. Kriminalita a s ňou spojený rasizmus voči bielym boli pre mňa spočiatku veľkým šokom. Až po čase som našiel spôsob, ako s domácimi nadviazať komunikáciu a zblížiť sa s nimi.
V okolí mestečka žijú v chudobe, bez akéhokoľvek finančného príjmu od štátu, v hlinených stavbách, niekedy aj bez okien, pôvodní obyvatelia kmeňa Giriama. Muži sú celé dni mimo domova, snažia sa zarobiť rybolovom, alebo sa ponúkajú ako pomocní robotníci na okolitých staveniskách. O chod početných rodín sa starajú utrápené matky. Každý deň sú nútené chodiť dlhé kilometre po vodu zo studní a po drevo. Deti buď pomáhajú svojim matkám, alebo – tie šťastnejšie – chodia do neďalekej školy v osade Kididima. Každodenná výučba  prebieha pod kmeňmi stromov. Vedú ju dvaja učitelia a pár stareniek, ktoré sa usilujú niečo uvariť v okolitých pahrebách. Deti, ktorých rodičia majú našetrené nejaké úspory, začínajú študovať v mestských školách. Tu majú aj lavice s učebnicami. Pracovníci humanitárnej organizácie sa snažia do týchto dediniek pravidelne prinášať potravinovú pomoc a raz za mesiac privedú detského lekára z mestskej komunitnej kliniky. Ten trpezlivo vyšetrí každé dieťa a predpíše mu konkrétnu liečbu. Všetko sa to deje opäť pod korunou stromu. Matky pevne držia na kolenách svoje ratolesti a pár mužov udržuje aký-taký poriadok. Všetko sa to na moje počudovanie odohráva v pokoji, bez zbytočného tlaku a chaosu.
V blízkosti hlinených príbytkov sa členovia rodín pokúšajú aj o chov kôz a sliepok, pri ktorých sa každý večer striedajú muži, aby si uchránili svoj najcennejší majetok.
V oblasti zmietanej chudobou si obyvatelia varia palmové víno, nápoj pre Európana veľmi nebezpečný. Po uliciach posedávajú podgurážení mladí muži a s meravým leskom v očiach sledujú okolie. Na fotografovanie reagujú podráždene: „My nie sme safari,“ kričali na mňa. Fotografi z bohatších agentúr si niekedy musia fotografovanie zaplatiť. Platí tu – keď zaplatíš, môžeš fotiť, čo je v mojom ponímaní fotografie absolútne neprijateľné. Deti sa snažili za každú cenu votrieť pred objektív, s úškrnmi na tvári sa pokúšali o pózovanie a krikom o pozornosť. Deti už predsudky voči bielym strácajú. Možno, že si aj vážia každodennú pomoc, uskutočňovanú pod rôznymi stromami nádeje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite