V jednom z troch našich vojenských výcvikových priestorov, na Lešti, býva necelých sto obyvateľov. Podliehajú zvláštnemu režimu. V čase vojenských cvičení čelia zvýšenému hluku a návštevy k nim môžu prísť iba s povolením ministerstva obrany. Ako sa žije v  susedstve s armádou?

Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Sú ľudia, ktorých je radosť počúvať. Po rokoch som si opäť s veľkou radosťou vypočul rozhovor z roku 1992 s významnou osobnosťou ruskej kultúry, filológom a umenovedcom Dmitrijom Lichačovom. Témou rozhovoru bol on sám, jeho život, pohľad na svet, na ľudí a všetko, čoho sa človek dotýka, čo doňho vstupuje a čo s tým môže urobiť, aby zostal človekom, aby bol viac ako človek v bežnom chápaní tohto slova. Lichačov žil v 20. storočí. Doslova (1906 – 1999). Bol svedkom dvoch revolúcií, troch vojen, prežil štyri roky v lágri, čistky konca 30. rokov aj leningradskú blokádu, stal sa akademikom, najuznávanejším odborníkom na staroruskú kultúru, získal množstvo ocenení.

Pochádza zo šestnástich súrodencov a sama je matkou osemnástich detí. Žije v Barcelone a jej rodina je jednou z najväčších na svete. Hovoríme s Rosou Pich-Aguliera Roca a jej manželom Chosem.

Pred časom obehla svet fotografia skupiny žien v hidžábe (tradičná islamská pokrývka vlasov, uší, šije, krku, ramien a poprsia), ako v tieni newyorských mrakodrapov demonštrujú s transparentom „Do pekla s demokraciou!“. Užívali si jedno zo základných práv západnej demokracie – slobodu slova. Siahnuť na ňu by malo byť v našom civilizačnom kontexte tabu. Keby sme však žili napríklad na území Islamského štátu, slobodným rozprávaním a písaním by sme riskovali život, v Rusku basu.

Na gajdách začal hrať pred siedmimi rokmi, väčšinu z tohto času sa na nich učil hrať sám. Dnes má ako šestnásťročný na svojom konte niekoľko víťazstiev a iných umiestnení v medzinárodných súťažiach. Mário Pavel.

Žijeme v krajine, kde sú novinári trestne stíhaní za pravdu, sú vláčení po súdoch, ktoré sa často končia horibilnými pokutami pre médiá. Žijeme v krajine, kde štát z našich daní vyciciavajú paraziti rôzneho druhu a veľkosti. Niektorí narástli do takých rozmerov, že už si myslia, že štát, to sú oni. Môžu si kúpiť takmer všetko a takmer všetkých. Uplácanie je spôsob, akým veslujú z jednej strany na druhú. Leštia si ego, zakladajú nadácie. Ponúkajú svoje sponzorské peniaze ako odpustky.

Žijeme v čudnej dobe paradoxov. Prekročenie tabu vždy znamenalo v dejinách ľudstva krok do neistoty, do púšte, priepasti a smrti. Existovali trináste komnaty intímnej sféry, do ktorých sa nesmelo vkročiť. Mohlo sa do nich len nazrieť kľúčovou dierkou voyeurizmu. Dnešná civilizácia sa priam vyžíva v ich detabuizácii. Obscénnosť tela sa stala mediálnym tovarom. Na trhu sa ponúka životná pornografia každého druhu a v každý čas.

Výmena názorov medzi Jurajom Karpišom a Mojmírom Hamplom na stránkach nášho časopisu sa postupne rozrastá. Po minulotýždňovom príspevku Jána Tótha prinášame ďalší pohľad. Tento raz českého ekonóma Lukáša Kovandu.

Naozaj žijeme medzi zákopmi. Väčšinou sa iba vášnivo hádame o tom, čo rozdeľuje Palestíncov a Izraelčanov, šiítov a sunnitov, Ukrajincov a Rusov, ľavičiarov a pravičiarov, prívržencov EÚ a euroskeptikov, vyznávačov tamtoho od vyznávačov onoho. Nesvedčí to však o tom, že zákopy vedú aj medzi nami navzájom? Demarkačnú líniu v každodennom živote vytyčujú nezaplatené faktúry, nedodržané dohody, prázdne sľuby, nevery, zrady, zneužívané deti, osamelí starí ľudia, podvody a podvodíky, úplatky, klamstvá, závisť, nedôvera, kecy... a naše vlastné deficity, úzkosti, predsudky, frustrácie.