Nudí vás každovečerné hľadanie zmysluplného televízneho programu? Prečítali ste už všetko z knižnice? Nelákajú vás hypermarkety hudobných festivalov, bojíte sa ísť do lesa – „lebo medveď“? Ste znudení tak, že vám nepomôže ani obliatie pramenitou vodou? Kúpte si lietadlo. Alebo loď, tank či vlak.

Portugalci sa budú spoliehať na Ronalda, Francúzi na Ribéryho a Španieli tradične na Xaviho. Naši susedia spoza rieky Moravy sa na futbalových Majstrovstvách Európy, ktoré sa začali koncom minulého týždňa v Poľsku a Ukrajine, môžu spoľahnúť na brankára Petra Čecha. A to na viac ako sto percent.

Na trhu takmer nič nenájdete. Je skoré ráno a niekto práve na čiernej oznamovacej tabuli prepisuje ceny bravčového mäsa. Ceny sa menia iba v jednej číslici, rebierka či kuracie nohy dnes stoja trochu viac. To, čo je inde bežná vec, je u nás v skutočnosti trhová katastrofa. Kubánske hospodárstvo, náš vnútorný trh, je také krehké, že stačí maličké zvýšenie ceny za kilogram mäsa alebo masla a celý trh sa otrasie. Stačí o pár halierov zvýšiť cenu jedla a teplomer nám hneď nameria vyššiu hladinu strachu a rastie naše znepokojenie.

Ak chcete niečo vytvoriť, mali by ste pomaly kultivovať svoje tušenia, robiť chyby, navštevovať kaviarne, deliť sa o svoje nápady s inými, požičiavať si ich, recyklovať a pretvárať.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Pocit, že čím častejšie a hlasnejšie premiér o úsporách hovorí, tým nejasnejšie sú jeho ozajstné úmysly, je zatiaľ len predtuchou. Proti kompaktu z Bruselu, ktorému prisahá poslušnosť, stoja nepriame signály, ktoré sa nedajú prepočuť.

Drvivé volebné víťazstvo Smeru v marci a vznik jednofarebnej vlády v apríli vyvolali obavy z návratu autoritárskeho režimu z rokov 1992 až 1998. Čo potvrdilo a čo vyvrátilo prvých sto dní Ficovej vlády?

Koncertom v bratislavskom Klube Za zrkadlom vyvrcholilo slovenské turné banskobystrickej kapely Sto múch. Po vydaní aktuálneho dvojalbumu Skorotlčúce táto veselá kapela zvážnela.

Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Po Odre už plávali námorné jachty, no k Baltskému moru to bolo ešte stále dosť ďaleko. Nejakých deväťdesiat, sto kilometrov borovicovými lesmi plnými piesočných dún a borievčia. Mestečko Löcknitz sa na prvý pohľad nelíšilo od desiatok iných, ktorými sme v minulých dňoch pri ceste z Česka k moru pozdĺž Nisy a Odry prešli. Poloprázdne, trochu ospanlivé s mnohými nápismi Predám na prázdnych domoch z červených tehál. Löcknitz sa však od ostatných mestečiek podobného typu predsa len niečím odlišoval. Tretinu obyvateľov v ňom tvorili Poliaci.