Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aj o vážnych veciach

.časopis .hudba

Koncertom v bratislavskom Klube Za zrkadlom vyvrcholilo slovenské turné banskobystrickej kapely Sto múch. Po vydaní aktuálneho dvojalbumu Skorotlčúce táto veselá kapela zvážnela.

Keď porovnávam extatické, veselé vystúpenie kapely na jesennej Pohode s introvertnejším klubovým koncertom v bratislavskom klube, je to akoby išlo o dve rôzne skupiny. Na Pohode samé „srandičky" a dve výrazné speváčky v popredí, v Bratislave len štyria páni, doplnení dvojicou dychárov. Obe tváre Múch však spája veľký hudobný talent a zmysel pre muzikantské fajnovosti členov tejto zvláštnej kapely. O príbehu Múch sme sa rozprávali s klávesistom, spevákom a skladateľom kapely Jurajom Haškom. .čo bolo na začiatku?
Na začiatku bola banskobystrická kapela Too Much. Hrali sme väčšinou anglické piesne. Dve-tri sme mali slovenské, medzi nimi Kimono. V roku 2003 sme poslali demo nahrávku do vtedajšieho vydavateľstva Millenium Records. Toto vydavateľstvo oslovilo známych muzikantov – Oskara Rózsu, Andreja Šebana, Marcela Buntaja a Radovana „Vrabca" Ortha. Každý z nich si mal vybrať jednu slovenskú kapelu, ktorej album by chcel produkovať. Andrej si vybral nás.

.tušíš prečo?
Až neskôr som sa dozvedel, že ho zaujalo Kimono.

.ako prebiehala spolupráca s Andrejom?
Prišiel za nami do Bystrice, zoznámili sme sa a začal s nami robiť. Pamätám sa, že prvýkrát prišiel 21. decembra 2003, strávil s nami celý víkend, dal nám mnohé rady a ukázal, že naše piesne možu vyzerať inak.  

.napríklad?
Napríklad: v kapele nás vtedy bolo desať a väčšinou sme stále hrali všetci. Všetci a veľa. Andrej nás učil hrať menej, hrať konkrétne tóny, aby bol výsledok čistejší. Nejaký čas nám trvalo, kým sme sa s tým stotožnili.

.ako sa z Too Much stalo 100 múch?
Asi o polroka prišiel Andrej znovu. V tom čase som si kúpil počítač a všetko, čo mi napadlo, všetky tie úchyláčiny a dvojzmyselnosti, kúsky hudby a textov som si nahrával. Detské piesne, ktoré som začal robiť pre bystrické Bábkové divadlo na Rázcestí, všelijaké texty, vážne veci, všeličo. Keď som mal toľko materiálu, že zaplnil jedno cédečko, napálil som to a rozdal kapele. A čakal som, či sa niečo ujme.  Jednu noc spal Andrej u Miša, gitaristu Too much. Našiel u neho šesť mojich albumov, ktoré som si vo voľnom čase nahrával. Zobral si ich domov a o pár dní mi volal a pýtal sa ma, prečo tieto veci nehráme. Že toto sú slovenské piesne, ktorým ľudia rozumejú. Andrej ma zo dňa na deň spravil kapelníkom. Trvalo mi asi rok, kým som sa s tým sám dokázal stotožniť – bol som skôr zvyknutý na to, že vždy niekto iný určoval, akým smerom pôjde kapela.

.ako to prijala kapela?
Samozrejme, muselo dôjsť k triešteniu skupiny Too Much. Niektorí odišli. Prišiel Maťo Novák a Miro Páv. Vznikla kapela Sto múch. Andrej s nami ešte stále pracoval – venoval nám cca 20-25 víkendov. Ostatní tie albumy už dávno povydávali, Millenium Records zaniklo, ale on napriek tomu ostal s nami, za čo mu budem do smrti vďačný. Vznikol tak debut Z hrušky dole. Od začiatku boli okrem spomínaných súčasťou kapely Marcela „Maca" Vilhanová a Lucia Žiaková, pred troma rokmi prišiel bubeník Jano Fiala, ktorý nahradil Tomáša Kristu „Holluba”.

.kedy ste mali prvý koncert ako Muchy?
Dňa 19. marca 2005 v bystrickej pivárni Červený rak.  Hrali sme, samozrejme, najmä prevzaté skladby a pesničky z čias Too much. Mali sme však už aj zopár nových vecí. V tom čase sme boli skutočne zapálení pre hudbu – cvičili sme aj päťkrát do týždňa, pričom po každej skúške sme to išli rozobrať k sudovému vínu do bývalého Tuzexu. Nič viac sme pre šťastie nepotrebovali.

.ty si vtedy už robil s bábkovým divadlom?
K divadlu ma dotiahol môj učiteľ, skladateľ a vzor Belo Felix. Alternoval som ho na vianočnom predstavení už v roku 1998. Neskôr mi ponúkli vytvoriť pár detských piesní do predstavenia. Potom to už išlo samo. Spolupracoval som aj s inými divadlami, napríklad s Divadlom J. G. Tajovského vo Zvolene alebo s bystrickým Štúdiom tanca, bratislavskou Novou scénou. V roku 2010 sme v Divadle Jonáša Záborského v Prešove spolu s režisérom Michalom Náhlíkom robili predstavenie Bonsoir, súčasťou ktorého bola celá kapela. Tam sme sa spoznali s našimi dychármi – Pištom Tkáčom a Matejom Berčíkom. Hrávame s nimi doteraz.

.v poslednom čase hrávate bez Lucie a Marcely?
Marcela pre našich fanúšikov zverejnila cez internet informáciu o odchode zo skupiny z vlastného rozhodnutia. Lucia opäť čaká bábo. Vystupovanie s nami načas odložila zo zdravotných dôvodov. Nechceli sme čakať, začali sme hrať bez dievčat. Najmä piesne z nového albumu Skorotlčúce.  Je ich na ňom 32, takže je z čoho vyberať.  Letné koncerty od mája do júla hráme so speváčkou Lenkou Koštialovou. Na festival Colours Of Ostrava pripravujeme koncert s divadelnými kulisami, s Lenkou a s herečkou Ivanou Kováčovou.

.váš aktuálny tretí album Skorotlčúce je pomerne vážny, takmer intímny. Ako k tomu došlo?
Nápad vznikol v roku 2006, keď som plánoval budúcnosť s Marcelou z našej kapely. Už sme boli zasnúbení, ja som kupoval byt, to všetko nájdete v albume. Luciu aj Marcelu som dotiahol do bábkového divadla. Stačil jeden zájazd do Francúzska – a bolo všetko inak. Rozišli sme sa a ja som v zlobe, nenávisti, žiali a neviem v čom všetkom nahral 35 piesní za tri týždne. Celý album rozpráva príbeh tohto vzťahu. Trochu ako Čajkovského cyklus Chorá bábika – Pohreb bábiky – Nová bábika. Pred dvoma rokmi som sa k tomu vrátil. Jadro albumu tvoria tieto piesne, pribudlo k nim zopár nových, ale napríklad Straky majú už sedemnásť rokov.

.pri počúvaní albumu cítiť, že máš rád Ursinyho...
Dežo Ursiny ma veľmi ovplyvnil. Andrej ma v tom kedysi dávno podporil. Hovoril, že je rozdiel niečo kopírovať alebo zobrať si isté výrazové prostriedky odniekaľ a prijať ich za svoje. Chceli sme spraviť osobnejší album. Aj s rizikom, že ho ľudia môžu neprijať. Väčšinu piesní na ňom spieva Maca so mnou. S odstupom času vlastne rozprávame svoj príbeh, ktorý sa udial pred piatimi rokmi. A navyše, stretli sme Juraja Solana, zvukára niekoľkých Dežových albumov. Možno aj jeho pričinením má Skorotlčúce takú ursiniovskú farbu.

.napriek tomuto albumu ste známi hlavne veselými pesničkami.
Prirodzene, robíme veselé aj vážne pesničky. Taký je život. Hoci niekedy sa mi zdá, že naše kostýmy sú nam aj na škodu: len čo vyjdeme na pódium, ľudia očakávajú recesiu, choreografie, zábavu. A pritom niekedy je to aj o vážnych veciach. Najmä keď hráme bez dievčat veci z posledného albumu, je náš koncert vážnejší, komornejší.

.čo robíte, keď nehráte?
Sme učitelia. Na konzervatóriu, na vysokej škole, na ZUŠ-ke.

.učitelia, ktorí si po večeroch hrávajú.
Skôr po nociach.

.ako sa vám žije v Banskej Bystrici?
Krásne. Tak ako všade. Ale nehrávame tam často.

.prečo?
Bystrica je malé mesto s tromi klubmi. Všetci sa poznáme. Sledujeme a kontrolujeme (Smiech.).

.ako budú vyzerať Muchy v najbližších mesiacoch?
Sto múch je v súčasnosti mužské kvarteto a stáli hostia. Dychári chodia s nami celý tento rok, dobre zapadli do partie. Speváčky sa striedajú. V súčasnosti je to Lenka, čakáme či sa ozvú Lucia, prípadne Maca. Vo väčšej zostave budeme hrať na vonkajších akciách a festivaloch, v komornejšej zostave v kluboch.

Juraj Haško/
Skladateľ, klávesista a spevák skupiny Sto múch. Pochádza zo Žiaru nad Hronom. Vyštudoval matematiku a hudobnú východu na Pedagogickej fakulte Univerzity M. Bella v Banskej Bystrici, kde stále pôsobí ako pedagóg. Ako autor piesní a scénickej hudby spolupracuje s Bábkovým divadlom Na rázcestí, ako aj s ďalšími slovenskými divadlami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite