Veci, ktoré nás nezaujímajú, hoci ich je asi viac ako tých druhých, zaujímavých, sú nezaujímavé len dovtedy, kým sú samy. Taká ropná plošina napríklad. Sama osebe možno disponuje nejakou oceľovou charizmou, aj dizajnová môže byť, ale kým je sama za seba, sotva zaujme. A podobne je to s väčšinou vecí, čo nás nezaujímajú. Umelecké diela napríklad. Taká Mona Líza, ak ma zhodou okolností práve ona nezaujíma, tak sa s tým nedá veľmi čo robiť.

V živote som nečítal občiansky zákonník alebo čosi podobné. Dokonca nezvyknem čítať do konca ani zmluvy, ktoré podpisujem. Intuitívne to cítim tak, že dohoda sa drží, a keď nie, tak sú tie podpísané papiere aj tak nanič. Nie je to práve najlepší postoj a párkrát v živote som naň trpko doplatil. Poučený prehrami som sa naučil vyhľadávať pomoc expertov na právo, keď na to príde.

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Bezdomovci v New Yorku by vraj mohli byť starostami iných miest. Niečo na tej vetičke o šikovnosti ľudí v tomto extrémnom prostredí bude. Zaujímavé, ako blízko sú tu bohatí a tí menej solventní. Ilúzia rovnosti je presvedčivá, mixnutá vierou, že človek dokáže všetko, na čo sa zameria.

Indické voľby Také vysoké čísla sa v parlamentných voľbách inde na svete nevyskytujú. V Indii hlasovalo 537 miliónov voličov (rekordne vysoká účasť bola 66,38 percenta). Hlasovanie trvalo päť týždňov. Minulý týždeň volebná komisia oznámila, že zvíťazila koalícia opozičných strán pod vedením Nárendru Módího, predsedu Indickej národnej strany. V parlamente, ktorý má 543 kresiel, ich získala 325.

Dostala som pozvanie sprevádzať ekvádorských reprezentantov na svetový festival salsy v kolumbijskom meste Cali. Pre nás „salserov“ je to niečo ako zázrak. Už v autobuse cestou z Quita do Cali bola kopa zábavy s podarenými mladučkými tanečnicami a ich dobre stavanými tanečnými partnermi. Baby, čo tancujú salsu, musia byť malé, ľahké a svižné, aby sa dali dobre vyhadzovať do vzduchu, a chlapi by nemali byť žiadni zelenáči, aby tie svoje krásky vedeli nielen vyhodiť, ale aj chytiť. Všetci v autobuse mali nohy neprestajne v tanečnom pohybe, ešte aj keď sedeli.

Vrece zemiakov, mačka vo vreci... Ani po volebnom víťazstve Andreja Kisku väčšina komentátorov budúceho prezidenta nešetrí. Akoby voľby s tým obrovským náskokom aj tak vyhral len vďaka Ficovi a mohol gratulovať len a len jemu. Istý bratislavský „arbiter elegantiarum“ dokonca nazval jeho výsledok ako prekvapivý, vzhľadom na jeho „primitívne podnikanie“. Musela som sa zasmiať – známeho experta poznám a viem, že priviedol na mizinu frajerku aj so všetkými jej úsporami a potom ju opustil. No čo, chlapec má charizmu, nemusí primitívne podnikať ako nejaký Kiska... Takmer všade tie cynické, vlažné reakcie. Do mŕtvoly si každý kopne, ale do víťaza?

V týchto časoch sa niečo končí. Zrejme doznieva hodnotový systém prvej československej republiky. Z rozprávania našich starých rodičov si pamätáme spoločenský život, priateľstvá, lásky i sklamania tej doby. Naši rodičia zasa spomínali svojich stredoškolských i univerzitných profesorov. Pamätali si ich mená a väčšinou o nich hovorili s úctou a obdivom. Iste, v časoch komunizmu v tom bolo aj mnoho zidealizovaného, ale z toho rozprávania zaznieval hodnotový systém 20. a 30. rokov dvadsiateho storočia. Naši stredoškolskí profesori, ktorí študovali v tej dobe, sa aj v čase komunizmu výrazne líšili od iných. Všetko zaujímavé, čo na humánnom poli v čase socializmu na Slovensku vzniklo, malo nakoniec korene v atmosfére prvej republiky. Naša generácia o tom počúvala, niečo sama zažila, ale tým sa táto skúsenosť končí.

Keď som bol malý chlapec, zdalo sa mi, že dostať sa na hokejový alebo futbalový Slovan je takmer nemožné. Bolo to z Petržalky ďaleko, až cez most, a stálo to celých päť korún.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.