V prvom rade by som asi zdôraznil, že voliť by mal ísť každý, komu záleží na krajine, hoci asi väčšina mojich kamarátov je presvedčená, že voliť nepôjde. Myslím, že voľby sú jeden z mála výdobytkov roku ´89 a demokracie, ktoré tu ešte fungujú.

Ešte nikdy som nebol na Kaukaze. Prvého Azerbajdžanca v živote som stretol vo Viedni a on ma ohromil tézou, že jeho vlasť Azerbajdžan a moja vlasť Rakúsko sú dvojčatá. Obe krajiny sú naozaj rovnako veľké, obe majú osem miliónov obyvateľov a obe sa označujú za vojensky neutrálne. Azerbajdžan si objednal svoje bankovky u toho istého dizajnéra, ktorý navrhoval euro. Dizajnér je Rakúšan a svojich zadávateľov nesklamal: Azebajdžanci majú teda bankovky bez tváre rovnako ako my.

Ani neviem, kedy mi to napadlo, ale nejako som to vyriešiť musel. Oslavovali sme narodenie prvého vnuka mojej novej priateľky, znie to síce zvláštne, ale oboje platí, a ja som Lídu len tak mimochodom a trochu zo žartu požiadal o ruku. Všetci sme sa zasmiali. Lída povedala áno, ale po niekoľkých týždňoch sa jej jedno z jej detí spýtalo, kdeže má odo mňa prstienok.

Koho chcú bohovia zničiť, toho najskôr pripravia o zdravý rozum. Tak znela moja reakcia na výsledok stretnutia Rady Európskej únie, ktoré sa konalo predminulý týždeň. Mnohí venovali pozornosť – pochopiteľne – rozhodnutiu britského premiéra Davida Camerona vetovať novú zmluvu. Ale správanie Veľkej Británie odviedlo pozornosť od zlyhania lídrov eurozóny vynájsť dôveryhodný liek na choroby menovej únie. Namiesto tohto lieku teraz navrhujú pritvrdzovanie prístupu k tým, čo sa odchýlia od fiškálnej disciplíny. Znie to celkom fajn. No nebude to fungovať.

Písať o odpočúvaní novinárov je problém. Môže vôbec novinár písať nestranne o zasahovaní moci do života médií? Médiá sú proti Galkovi, a je to pochopiteľné. Ale fakty sú viac než záujem novín.

Keňa bola v mojich očiach krajinou skvelých maratóncov, nádhernej prírody a v poslednom období aj útočiskom vyhladovaných migrantov zo susedného Somálska. Humanitárna organizácia Viac než šperk mi počas fotografovania ukázala ďalšiu tvár tejto africkej krajiny. Tou bola bieda, čierny rasizmus, choroby a nevzdelanosť pôvodného obyvateľstva v oblasti Kilifi.

Heslom až podozrivo veľkej časti mojich známych je ironická veta: Spánok sa vysoko preceňuje. Väčšinou sú to ľudia v produktívnom veku, zajatci kolobehu „rodina-práca-rodina“, ktorí už nevidia časové rezervy inde, a tak si odkrajujú zo spania. Skúsme sa však celkom nezaujato spýtať: Koľko spánku vlastne potrebujeme?

Nahrávajú nás mikrofónmi? Pýtaš sa ma a pozeráš do každého rohu miestnosti. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem život s pocitom, ako keby som bola stále pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite. Láska moja, nič nás nezachráni pred ich špehovaním, nič.

Rozhodnuté. Druhá marcová sobota sa zapíše do histórie. Takmer po 23 rokoch od ukončenia vlády jednej strany opäť nastal čas na moc štátostrany.

S vládou slovenskej pravice sa môžeme na dlhé roky rozlúčiť. Morálny kapitál, ktorý jej dalo vyše milión voličov, si sama zničila a tento víkend zrejme poľahky odovzdáva moc Robertovi Ficovi. Prečo vlastne?