Cítime to príjemné šteklenie, keď chodíme bosí po mäkučkej tráve. Bolestivo cukneme po pichnutí sa tŕňom ruže, keď ju chceme odtrhnúť. Vnímajú však na oplátku aj rastliny, že sa ich niečo dotýka?

Maďari v uliciach Maďarsko zažilo masové protesty proti vláde Viktora Orbána. Tie sa začali ešte predminulú nedeľu ako reakcia na ohlásenú daň z prenosu internetových dát – 150 forintov za každý prenesený gigabajt. Na demonštráciách v centre Budapešti sa zúčastnili tisícky ľudí. Ich hnev vyvolala nielen finančná záťaž, s ktorou by po zdanení museli počítať firmy aj jednotlivci využívajúci internet. Zavládli tiež obavy, že vláda daň použije ako ďalší nástroj na obmedzenie slobody médií.

Zasa ste dočítali knihu s istotou, že vy takú a lepšiu dáte počas jazdy v špičke? Smelo skúšajte, november je mesiac tvorivého písania. Kým sa skončí, napíšte 50 000 slov vlastného románu.

Vzhľadom na to, ako často Nobelov výbor svojimi rozhodnutiami prekvapí, neradno dopredu tipovať laureátov Nobelových cien. Ale niekedy sa to dá urobiť pomerne spoľahlivo.

Na vzácnych miestach, kam ešte noha developera nevkročila, v nádherných industriálnych priestoroch pražskej Meet Factory, sa konal prvý ročník festivalu Magorův Smíchov. Ešte dnes sa spamätávam z jeho atmosféry, hoci to bude už týždeň, a rozmýšľam, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu ešte aj po smrti robiť čarovné veci a spájať iných ľudí neuveriteľným, priam zázračným spôsobom. Ivan Martin Jirous, básnik a disident, zvaný Magor, to robil celý život. A tak nie div, že jeho duch sa vznášal celým podujatím v tej najlepšej forme, odvaha, radosť a prajnosť sa dala krájať.

Dá sa osudovo zamilovať do mesta? Do Paríža celkom určite. Publicistka Andrea Puková a fotograf Peter Župník pripravili nádhernú knihu, ktorá vám napovie, kam ísť v tomto meste, keď ste zničení z pamiatok a pamätihodností. Volá sa Zaľúbení do Paríža.

Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Moderné informačné technológie sa od začiatku chápali ako základný znak prevratnosti našej doby, víťazstvo otvorenosti a slobody. Končil sa čas, keď sa dal náš vtedajší svet reálneho socializmu krásne odizolovať od hnusného kapitalizmu a imperializmu. Stačili rušičky Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, zákaz dovozu západnej tlače, prohibícia západných knižiek na trhu, v knižniciach a ich habanie na medzinárodných poštách, kontrola reprodukčnej techniky na každom pracovisku. Počítače akoby neexistovali. Boli to zlaté časy izolácie, ešte aj ten televízny signál sa šíril z Rakúska a Nemecka len do prihraničia.

Jedna z najlepších pesničiek na tomto svete je Redemption Song od Boba Marleyho. Pieseň spásy. Jej druhá sloha je zvlášť omračujúca: „Emancipate yourselves from mental slavery / None but ourselves can free our minds / Have no fear for atomic energy, / ´Cause none of them can stop the time.“ Keď sa to preloží do slovenčiny, stratia slová svoj do mramoru vytesaný cveng, ale nech: „Osloboďte sa z mentálneho otroctva / Nikto okrem nás nemôže dať našim mysliam slobodu /Nemajte strach z atómovej energie / Pretože nezastaví čas.“