Tak znie úloha, ktorú záujemcom o fabulovanie zadáva výzva National Novel Writing Month. V roku 1999 ju v USA odštartovalo niekoľko smelých jednotlivcov, posledné ročníky projektu hlásia tisícky ľudí v každom kúte sveta. Ten náš sa zapája tiež, vlani organizátori napočítali v Česku a na Slovensku 128 zúčastnených. Nádejným spisovateľom môže byť každý a hocikto, hranice nemá téma, žáner ani forma budúceho diela. Záujemca o celú parádu sa zaregistruje na stránke projektu nanowrimo.org, vyšperkuje si profil, 1. novembra začne písať v jazyku, ktorý je jeho srdcu milý (angličtina nie je podmienkou), a postupne na svojom konte aktualizuje počet pribúdajúcich slov. Keď chce výzvu splniť, priemerne by mal zvládnuť 1 667 slov denne. Text, ktorý čítate, ich nemá ani 600.
Zatiaľ to vyzerá na festival kvantity, navyše román takého rozsahu sa skúsenému oku javí podozrivo tenko. Lenže tých 50 000 slov môže byť pokojne len prvých 50 000 a na maratóne sa zúčastňujú aj takí, ktorí si v určenom čase strihnú knihy rovno dve. Konečná cifra má skôr symbolickú funkciu, spolu s uzávierkou dáva základnú súradnicu, od zúčastnených pýta minimum, ktoré sa môže miliónkrát zlepšovať neskôr. Asi sa nehovorí len tak do vzduchu, že prvé verzie čohokoľvek spravidla nebývajú de luxe a hlavne ich treba zo seba vypľuť.
V pisateľskom mesiaci by mal človek ukočírovať aj svoje motivácie. Ak vstúpi do projektu výlučne s tým, že od decembra bude s rukopisom v kešeni spamovať vydavateľstvá, radšej nech pouvažuje o inom adrenalíne. Na novembrovú akciu teda sedí klišé o vzťahu cesty a cieľa, vo finále sa neudeľujú oficiálne ceny, vyhrá každý, kto splnil zadanie. Kniha sa sama nenapíše, ďalšia taká pravda, hoci Stephen King by ju podal menej banálne, môže byť v podtitule podujatia. Dôležitý je tu talent pokračovať, aj keď tomu autor v kritickej chvíli pripisuje nulovú prioritu, aj keď túži vzpierajúci sa text opraviť sekerou, aj tak treba každý deň zasadnúť k príbehu, aj keby čo.
A ľudia veru sedia, makajú ako strelení. Niekomu sa darí naozaj aj v kratochvíli na upchatej diaľnici, iný musí vliezť do skrine, lebo len tam mu dá okolie pokoj. Mnohí účastníci si odkrútia bežný pracovný čas, vzápätí s prehľadom naplnia denný písací limit, popritom zorganizujú susedskú burzu a o všetkom vypointovane informujú na sociálnych sieťach, ako inak. Šťavu to chytí, ak sa k nim vzlietnu experti, ktorí ich prajne presviedčajú, že celý svet so zatajeným dychom čaká už len na ich grafomanské výplody. Agilní organizátori zasa tvrdo pracujúcich držia v hre profi radami, núkajú zahrievacie aj zatváracie večierky, posúvajú k cieľu príkladmi 50 000 slov z uplynulých ročníkov, z ktorých sa vykuklili reálne knihy, za všetky napríklad Voda pre slony Sary Gruen (poznáte aj ako rovnomennú filmovú adaptáciu). Sledovať online túto spleť fanatikov, ako v diskusiách pod svojimi statusmi a tweetmi testujú silu zápletiek, priznávajú krízy a chvíľami splietajú z únavy, je parádne kino. Pasívny voyer sa v diaľke len tak trasie, čo chce tiež vhupnúť na vlnu a bezodkladne sa pustiť do konfliktu so svojimi románovými hrdinami.
Alebo sa na celú záležitosť dá pozrieť aj univerzálnym okom a vôbec to nemusí byť o knihách či príbehoch, ak ich človek nepotrebuje. Nikde nie je napísané, že musí písať. Magických 1 667 slov denne sa dá s čistým svedomím nahradiť krokmi. Trebárs.
.autorka je scenáristka.
Zatiaľ to vyzerá na festival kvantity, navyše román takého rozsahu sa skúsenému oku javí podozrivo tenko. Lenže tých 50 000 slov môže byť pokojne len prvých 50 000 a na maratóne sa zúčastňujú aj takí, ktorí si v určenom čase strihnú knihy rovno dve. Konečná cifra má skôr symbolickú funkciu, spolu s uzávierkou dáva základnú súradnicu, od zúčastnených pýta minimum, ktoré sa môže miliónkrát zlepšovať neskôr. Asi sa nehovorí len tak do vzduchu, že prvé verzie čohokoľvek spravidla nebývajú de luxe a hlavne ich treba zo seba vypľuť.
V pisateľskom mesiaci by mal človek ukočírovať aj svoje motivácie. Ak vstúpi do projektu výlučne s tým, že od decembra bude s rukopisom v kešeni spamovať vydavateľstvá, radšej nech pouvažuje o inom adrenalíne. Na novembrovú akciu teda sedí klišé o vzťahu cesty a cieľa, vo finále sa neudeľujú oficiálne ceny, vyhrá každý, kto splnil zadanie. Kniha sa sama nenapíše, ďalšia taká pravda, hoci Stephen King by ju podal menej banálne, môže byť v podtitule podujatia. Dôležitý je tu talent pokračovať, aj keď tomu autor v kritickej chvíli pripisuje nulovú prioritu, aj keď túži vzpierajúci sa text opraviť sekerou, aj tak treba každý deň zasadnúť k príbehu, aj keby čo.
A ľudia veru sedia, makajú ako strelení. Niekomu sa darí naozaj aj v kratochvíli na upchatej diaľnici, iný musí vliezť do skrine, lebo len tam mu dá okolie pokoj. Mnohí účastníci si odkrútia bežný pracovný čas, vzápätí s prehľadom naplnia denný písací limit, popritom zorganizujú susedskú burzu a o všetkom vypointovane informujú na sociálnych sieťach, ako inak. Šťavu to chytí, ak sa k nim vzlietnu experti, ktorí ich prajne presviedčajú, že celý svet so zatajeným dychom čaká už len na ich grafomanské výplody. Agilní organizátori zasa tvrdo pracujúcich držia v hre profi radami, núkajú zahrievacie aj zatváracie večierky, posúvajú k cieľu príkladmi 50 000 slov z uplynulých ročníkov, z ktorých sa vykuklili reálne knihy, za všetky napríklad Voda pre slony Sary Gruen (poznáte aj ako rovnomennú filmovú adaptáciu). Sledovať online túto spleť fanatikov, ako v diskusiách pod svojimi statusmi a tweetmi testujú silu zápletiek, priznávajú krízy a chvíľami splietajú z únavy, je parádne kino. Pasívny voyer sa v diaľke len tak trasie, čo chce tiež vhupnúť na vlnu a bezodkladne sa pustiť do konfliktu so svojimi románovými hrdinami.
Alebo sa na celú záležitosť dá pozrieť aj univerzálnym okom a vôbec to nemusí byť o knihách či príbehoch, ak ich človek nepotrebuje. Nikde nie je napísané, že musí písať. Magických 1 667 slov denne sa dá s čistým svedomím nahradiť krokmi. Trebárs.
.autorka je scenáristka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.