Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Prilietajú prvé lastovičky reštrukturalizácie bánk? Príde Holandsko o AAA rating? Španielsko vyhralo bitku, no vojna sa ešte neskončila. Sarkozy chce opäť siahnuť na poklad zakopaný v Európskej centrálnej banke (ECB). Moje čriepky z eurozóny posledných dní.

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

Veľkej Británii môže hroziť pád vlády, a to práve v najťažšom období – v štátnom rozpočte nie je dosť peňazí, finančné trhy striehnu na každý neistý krok, verejnosť je znechutená priťahovaním opaskov a do riadneho termínu ďalších volieb treba vydržať ešte tri roky. Takáto situácia si naozaj žiada iné riešenia, ako náhle púšťanie moci na chodník. Vedia to však aj liberálni demokrati, na pohľad menšia, no významná súčasť tamojšej vládnej koalície? Očividne nie všetci z nich.

Hudobníčka, príležitostná herečka a spisovateľka Dorota Nvotová podrobne mapuje svoje neresti a cnosti v stĺpčekoch, ktoré píše pre .týždeň. Momentálne ju najviac zo všetkého živí jej cestovka, kde je riaditeľkou, sprievodkyňou aj manažérkou.

Všetky ženy v mojej rodine sa volajú Mária. Aj ja dokonca. Moje druhé meno je Mária, čo spolu s prvým vytvára zvláštne dizonantný mix modernity a tradície. Nosím v mene svoje extravagantné ypsilon, tak protirečivé väčšine bežných ženských mien.

Bude to už desať rokov, čo sa Strana spravodlivosti a rozvoja, známa pod anglickou skratkou AKP, dostala v Turecku k moci.

Už sú tu. Moji Nepálci predsa len prišli. Naivná organizačná hra náhodou vyšla a oni sú tu. Traja piadimužíci, ktorí pozorujú túto krajinu čistými očami. Očami, aké mi nemôžeme mať, lebo tu žijeme, očami, aké ani ja nemám, keď prídem z Nepálu po dlhom čase. A ja sa na tom ich pozorovaní priživujem a užívam si ho. Je to neuveriteľné poučné. Traja chlapci s gitarami, ktorých som v letiskovej hale pre ich malú výšku nemohla nájsť, chodia po Bratislave a stále im padajú sánky.

Americký soulman Marvin Gaye zomrel pred rokmi absurdnou násilnou smrťou, no jeho slobodný duch poletuje svetom. Len včera som ho počul na dvoch miestach v Bratislave, ako z reprákov v krčme šepká svoje Sexual Healing a Mercy Mercy Me.

„Moja, moja,” prihovára sa mi dvadsaťročný sympatický mladík na chodbe Autistického centra Andreas. Spýtavo na neho hľadím, ale vysvetlenie od neho nedostávam. Ani nemôžem. Edin trpí atypickým autizmom a mentálnou retardáciou.