Hrozná zlosť sa strhla, keď raz bývalý americký prezident Bill Clinton vyhlásil, že Izraelčania z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, označovaní zjednodušujúco ako Rusi, sú prekážkou mieru s Palestínčanmi. Clinton k brzdám mieru pridal ešte aj osadníkov, ale tí neboli ani zďaleka takí nahnevaní ako Rusi.

.atény zbankrotujú niekedy v roku 2012. Tento odhad pochádza z veľkej Takiho ekonomickej veštiarne. Problém je, že nikto nebol potrestaný. Bývalý socialistický minister obrany, istý Akis Tsohatsopoulos, má vraj na súkromnom účte 180 miliónov eur. Tento flákač pritom nič nezdedil a mal len ministerský plat.

Je čas vytriezvieť z romantických predstáv o hlbokých, pokojných slovenských lesoch. Na miestach, kde nedávno boli, nachádzame prázdne priestory po rozsiahlych devastačných holoruboch. Ako sa také niečo môže stať?

Existuje plodina, ktorá sa svojím írečitým slovenským názvom môže smelo zaradiť k takým legendám, ako sú chriapa, budzogáň, cencúľ či  ľaľa. My však, Slovač nevďačná, ho voláme baklažán, a pritom je to ľuľok ako repa!

Do ponurej scenérie ekonomického diania vo svete akosi nezapadá debata o takej malichernosti, akou je návrh rozpočtu verejnej správy na nasledujúce roky. Lenže je to práve tá scenéria, ktorá by nás mala prebudiť zo sladkých snov.

Južní Slovania to majú u nás západniarov akési nahnuté. Je pravda, že spotreba brilantíny je v tejto časti sveta údajne druhá najvyššia hneď po Argentíne, ale až takí rozdielni zase nie sme.

Hoci jeho rozhodnutia sú v prípade Mella, ktorý uniká pred políciou, ťažko pochopiteľné, on sa stále tvári ako neúnavný bojovník s mafiou. Hovorí, že na auto jeho manželky ktosi strieľal, nič také sa však nepotvrdilo. Prokurátor Peter Šufliarsky.

Keď Barack Obama podpísal zvýšenie dlhového stropu, pár chvíľ sa zdalo, že frustrované trhy si na zvyšok leta už vyberú dovolenku (ako zvyčajne) a do septembra bude pokoj. To by však Európska únia nesmela mať takých skvelých lídrov.

Keď som ich pred takmer desiatimi rokmi uvidel prvý raz, bolo to niekoľko pekných červených bodiek, ktoré kdesi v diaľke osamotene svietili do tmy za mojím bratislavským oknom, ktorým som z Napoleonského vŕšku pozeral zhora na Petržalku a na Maďarsko a Rakúsko za ňou. Veterné elektrárne boli vtedy pre mňa nóvum, niečo také som zazrel zopárkrát predtým v Dánsku a v Nemecku na pobreží mora, ale tu, uprostred Európy, nie.

Za jedno aj druhé sa tak trochu hanbíme, jedno aj druhé sa snažíme skrývať. Každé z nich je symbolom niečoho nepríjemného – jedno námahy, druhé smútku. Spoločne symbolizujú dlhodobé strádanie a odriekanie. A pritom sú to také dobré veci.