Milí priatelia. Odborníci, laici i mudrlanti sa naprieč dejinami snažili ľudí zadeliť do skupín. Pre jedných to znamenalo bezpečie a privilégium šliapať druhým po hlavách. Pre tých druhých to bolo prekliatie. Pred rokmi bolo populárne rozdeľovať ľudí podľa pohlaví a tvrdiť, že jedni sú z Marsu, druhí z Venuše. Naša učiteľka prírodopisu tvrdila, že je z opice. My sme verili, že sme z Boha. Dnes rozčúlené hlasy vravia, že niekde vo svete už neexistujú muž a žena, ale že v rámci rovnosti sú všetci akési „to“.

Milí priatelia. Sú veci exkluzívne a sú veci všedné. Tie exkluzívne ofukujeme, snívame o nich, vážime si ich a obdarúvame nimi. Všedné sú všedné – sivé, obyčajné, všeobecné, ľahko dostupné, niekedy až odkopnutiahodné. Po čase aj exkluzívne veci zovšednejú. Ktovie, ako by dopadol život Rómea a Júlie, keby sa boli zobrali... Banálny koniec, alkohol, nevera, domáce násilie...

Európa zažila v 20. storočí tri hrozné genocídy. Začalo sa to tou arménskou v roku 1915, čo bola osmanská genocída proti jednému národu. Potom nasledovala komunistická genocída proti všetkým triednym nepriateľom. A nakoniec nacistická genocída proti jednej rase.

Opatrná nádej Koncom minulého týždňa boli zverejnené výsledky rokovaní o ukrajinskej kríze v Ženeve, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia Ukrajiny, Ruska, USA a Európskej únie. Strany sa zhodli na krokoch, ktorých cieľom je deeskalácia napätia na Ukrajine. V spoločnom vyhlásení je výzva na rozpustenie ozbrojených skupín, opustenie okupovaných ulíc a budov aj amnestiu pre tých, ktorí boli počas nepokojov zatknutí.

Ešte stále mám problém uveriť, že aj moje sny sa môžu stať skutočnosťou. Stalo sa to už párkrát, ale keď sa plnia už aj tie najkrajšie, je mi to, v dobrom slova zmysle, podozrivé. Chodila som na túto pláž v Indii od roku 2005. Bola vtedy plná dredových travelerov, obstarožných hipíkov, mladých backpackerov, neskazených Indov a nefalšovanej, ničím nerušenej spirituálnej romantiky. Bola som, tak ako všetci, čo sem kedy prišli, očarená. A tak ako ostatní, aj ja som sa vracala. Pravidelne, každý rok, na mesiac.

Hokej je naším barometrom zimnej olympiády. A keďže turnaj pre nás trval len päť dní, zaostali sme za očakávaniami – výsledkami a najmä hrou.

Lego valcuje svet. Niežeby ho niekedy nevalcovalo, ale nad tým, čo sa deje dnes, zostáva rozum stáť. A z údivu, samozrejme, nevychádzajú najmä nezasvätení pozorovatelia, ktorí dávno zabudli, koľko času v detstve s tou stavebnicou strávili. Stále platí, že kocky dokážu ľudské mláďa previesť celým detstvom, od plienok až k puberte, avšak úzko špecializované stavebnice sa už nesústreďujú len na vek, ale aj na záujmy toho-ktorého decka. Nemocnice, policajti, hrady, piráti, vesmír, a tak ďalej, tematických okruhov je toľko, že ten svoj si dokáže vybrať každý. Aj dievčatká, pre ktorých sety vyzerajú ako zmenšené Barbie domy, len bez toho sexistického odoru.

Klameme seba aj ostatných, aby sme vinou sveta nemuseli trpieť. Pravda totiž bolí. Preto väčšina Slovákov nikdy nepripustí, že Kotleba je extrémista, (len, skrátka, nemá rád Cigánov), nepripustí, že obvinení z kauzy Cervanová by mohli byť úplne nevinní ľudia, (presne ako ty a ja), alebo že si Hedviga Malinová svoje zbitie nevymyslela, ale je tou najkrutejšou obeťou šikanovania nového slovenského štátu, (pri ktorej je Kafkov Proces vzdialená, abstraktná rozprávka). Na internetových diskusiách tohto časopisu sa pri článkoch o všetkých troch kauzách objavujú nicky tých istých rozzúrených persón.

Slovo Rusko mi neznie exoticky. Možno takému Američanovi znie exotickejšie ako Mexiko, ktoré je zasa exotikou pre nás. V každom prípade, v našej zemepisnej šírke pojem Rusko nevyvoláva chuť na dovolenku. Slovo Kaukaz – to už je celkom iná reč. A vôbec, keď sa ten strašiak Rusko rozkúskuje na všetky tie pôvabné oblasti republiky – Tatarstan, Burjatsko, Kaukaz, Altaj, ... už sa nebavíme o ruskom Rusku, ale o krajoch sveta, ktoré...alebo vlastne stačí – o krajoch sveta. O krajoch v zmysle „na kraji”.

Podstatnú časť televízneho detstva som strávil čakaním na kúzelníka. Nikdy neprišiel, zato prichádzali iní, normalizačná špička, aby vystúpili vo viac či menej komediálnych scénkach. Niektoré si pamätáme dodnes, aj keby nie, zabudnúť sa na ne nedá. Objavujú sa so železnou pravidelnosťou v hitparádach televíznej zábavy, zľudoveli, pri tej frekvencii opakovania museli zľudovieť. Wimmer učí hrať Černocha na husliach, aj po maďarsky, Srstka predstiera, že je Černochov syn v duete Chtěl bych být víc než jen přítel tvůj, Kaiser predstiera v divokom tanečnom kŕči, že je frontman skupiny Boney M a Lábus hrá pubertálneho Luďu.