Občas sa stretnem v podvečer s partou starých kamarátov, škriabeme sviečkovú na tatarák, popíjame a rozprávame sa o politike. Naposledy (12. júna 2014) sme napríklad diskutovali online aj s manželkou jedného z nás, ktorá momentálne pôsobí v Bagdade. Rozprávala o militantoch z organizácie Islamský stát v Iráku a Levante, ktorí pochodujú takmer bez odporu zo severu k hlavnému mestu. Na trhoviskách to vraj po dlhšom čase ožíva a v uliciach prestali umierať civilisti. Počúval som ako puk. Pravda?! Tej chvíle? Čia? Potom sme prešli k domácej politike.

Čo sa to tu vlastne deje? Stretnúť človeka, ktorý drží slovo, dá sa mu veriť, nemyslí iba na svoj záujem a prospech, pestuje a kultivuje vzťahy, je naozaj vzácnosť. Poctivý remeselník, partner, spolupracovník... profík, dôveryhodný... A bude horšie. Však ste už počuli o negatívnej slučke spätnej väzby – čím je niečoho menej, tým je toho menej. Odborníci na demografiu by vedeli rozprávať. Najmä však umelci a ľudia s mimoriadnou senzitivitou pre „ducha doby“, čiže žalostná menšina.

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

Damaris má takmer 40 a na tvári rôzne jazvy. Urobila jej ich spolužiačka v piatej triede sponkou na vlasy. Stalo sa to cez školskú hodinu, v hádke o pero. Súperka na ňu zakričala: Čakám ťa o štvrť na päť! Tak vyzerá vyhrážanie sa medzi žiakmi na kubánskej základnej škole. Ten čas znamená, že bude treba ukázať silu pästí alebo prevahu v škriabaní.

Tak, páni hokejisti... Týmito slovami začínal sériu motivačných príhovorov pre reprezentačnú dvadsiatku Richard Lintner. Nevedno, či si ich slovenskí juniori púšťali, alebo nie (darované tablety aj súkromné mobily im tréner Bokroš zobral a vrátil len príležitostne za odmenu), v každom prípade svojsky dotvorili kolorit turnaja, ktorý sa na prelome rokov stal rozoberanou udalosťou. Sledovanosť priamych prenosov kulminovala až do výšky pol milióna divákov napriek časovému posunu, ktorý posúval hokejové zážitky do skorých ranných hodín.

Po prosbe z minulého týždňa o pomoc pri likvidačnej pokute za Lampu o kauze Cervanová cítim potrebu vyjadriť vám vďaku. Zareagovali ste okamžite.

The Crazy Ones je americký sitcom, ktorý vlani v septembri nasadil do vysielania televízny gigant CBS, s jednoznačnou ambíciou posilniť svoju, už aj tak veľmi silnú, pozíciu na trhu. Ak máte v portfóliu Dva a pol chlapa, Teóriu veľkého tresku, Mikea a Molly a Kurz sebaovládania, nový sitcom ani nepotrebujete. Na CBS ale rozmýšľajú inak a tak začali vysielať sitcom z prostredia reklamnej agentúry, možno až kŕčovito sa snažiaci o návrat prvkov grotesky do toho žánra. Čo je ale hlavné, The Crazy Ones je sitcom, ktorým sa vo veľkom štýle na televízne obrazovky vrátil po tridsiatich šiestich rokoch nedávno zosnulý Robin Williams.

Boh môže a má byť najväčším zdrojom pokory pre človeka. Nie je ťažké uhádnuť, že opakom tejto cnosti je pýcha. Teologický slovník o nej vraví, že spočíva v nezriadenej túžbe vyzdvihnúť svoje vlastnosti nad vlastnosti iných. Pýcha vždy privedie človeka na scestie. Deje sa to nebadane. Človek sa systematicky vnára do pýchy, ani nevie o tom. Paradoxne môže byť človek ponorený v pýche vyzdvihovaný ako človek pokorný. Lenže skúsenosť nám vraví, že pýcha človeka býva vždy demaskovaná. O to býva ten pád do seba fatálnejší. Netreba veľa fantázie na zistenie, že nepokorný človek už nie je schopný lásky. Pýcha ho totiž priviedla k nenávisti k všetkému a všetkým, a tak sa zneschopnil uskutočniť Lásku.

Pochádza z Martina, vyštudoval herectvo na VŠMU, je členom Divadla Astorka, často dabuje a roky bol súčasťou fenomenálne obľúbenej Partičky. Nie je mu ľahostajné, čo sa deje okolo neho a keď o tom rozpráva, vyzerá ako nahnevaný mladý muž. Juraj Kemka.

Vrátia sa Američania? Radikálni islamisti z organizácie Islamský štát sa stávajú pohromou Iraku. Minulý týždeň dobyli ďalšie tri mestá a vyhnali z nich príslušníkov náboženských menšín. Aj tamojší kresťania dostali na výber – útek alebo konverzia na islam. Rovnako zaobchádzajú islamisti s jezidmi, čo sú príslušníci islamskej sekty, ktorú považujú za „uctievačov diabla“.