Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nahnevaný mladý muž

.časopis .rozhovor

Pochádza z Martina, vyštudoval herectvo na VŠMU, je členom Divadla Astorka, často dabuje a roky bol súčasťou fenomenálne obľúbenej Partičky. Nie je mu ľahostajné, čo sa deje okolo neho a keď o tom rozpráva, vyzerá ako nahnevaný mladý muž. Juraj Kemka.

.čo robíš takto uprostred leta?
Dnes napríklad ideme k mojim rodičom do Martina. Na dve noci. Trochu si oddýchnuť, ukázať im nášho desaťmesačného týpka. Tým vlastne žijeme. Včera sme boli u priateľov, čo bývajú tuto blízko v Rakúsku. Ale ináč máme úplne voľné dni, takže sa iba poflakujeme.

.takýto divadelný režim musí byť príjemný.
Perfektný.

.desať mesiacov intenzívnej práce a potom dva mesiace oddychu.
Je to tak, ale pre mňa sú hrozné septembrové návraty do divadla. Začne sa to vždy sprudka: oprašovačka cez deň, večer predstavenie, to znamená, že sa musíš koncentrovať a za jeden alebo dva týždne si oprášiť všetky predstavenia v repertoári. Prepnúť z prázdninového do pracovného módu je náročné.

.letné shakespearovské slávnosti a podobné projekty ťa už zasiahli?
Zasiahli. Vieš, to leto je vždy také krátke, preto sa ho snažím využiť vo svoj prospech a oddýchnuť si. Hral som na Letných shakespearovských slávnostiach v jednej inscenácii a myslím, že mi to stačilo. Máš potom úplne rozbité leto: dva týždne si v Bratislave, potom si týždeň v Prahe, štyri dni v Košiciach, v Ostrave. Tri roky som to takto mal. Pritom je to skvelá vec, príjemní ľudia, dobré inscenácie. Ale po takom lete sa až tak netešíš v septembri do divadla.

.aj televízia má v lete prázdniny, alebo sa pripravujú nové veci?
Niečo sa točí, niektoré seriály majú pauzu. Závisí to od toho, čo sa má spustiť od novej sezóny. Na tom sa potom v lete dosť intenzívne pracuje.

.ty si sa narodil a vyrastal v Martine. To je síce menšie, ale zato dôležité mesto a je v ňom divadlo.
Dôležité mesto. Tam som začínal. Hoci ešte predtým som začal študovať na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline, no vydržal som tam len tri mesiace. Uvedomil som si, že toto ja nemôžem v živote robiť. Nemôžem študovať fyziku a matematiku. Nemal som k tomu vzťah. Povedal som si, že pôjdem robiť do divadla. Čokoľvek.

.napríklad kulisára.
Presne to sa stalo. Začal som robiť kulisára v martinskom divadle. Bolo to najkúzelnejšie obdobie.

.pamätáš sa, kedy si v tom divadle bol prvýkrát ako divák?
To si nepamätám. Chodili sme tam zo školy, ale vieš, ako to je: sedel som niekde v poslednom rade, mal som to všetko v paži a venoval sa nejakým hlúpostiam. Vtedy ma to ešte tak neoslovilo.

.a čo sa stalo, že ťa to potom zrazu oslovilo?
Neviem.

.nemal si predtým žiadnu aktívnu skúsenosť s divadlom?
Žiadnu. Až na gymnáziu, keď sme sa trochu začali rozhliadať a uvažovať o tom, čo by sme mohli študovať, napadlo mi, že byť hercom by ma možno bavilo.

.čo ťa na tom lákalo?
Prostredie. Nie to, že by som chcel byť herec a hrať nejakého Hamleta. To nie. Chcel som byť súčasťou divadla. A presne to sa mi už ako kulisárovi v martinskom divadle splnilo. Mal som čierne tričko a čierne nohavice, aby ma nebolo vidno, robil som prestavby počas predelov scén, bol som na javisku. Bolo to čarovné.

.niektorí herci boli v detstve úspešní ako recitátori na Hviezdoslavovom Kubíne.
Ja nie. Vôbec. Recitoval som len na nejakých príšerných socialistických oslavách MDD u mamy v martinskom pivovare nejaké básničky. Mal som trému ako sviňa. Nebolo to pre mňa nič príjemné. Ale to bolo asi tým prostredím. A vlastne ani recitovanie ako také ma nikdy nelákalo.

.a ochotnícke divadlo?
To až potom, keď som už chcel ísť na VŠMU, tak som išiel do jedného martinského ochotníckeho divadla.

.na gymnáziu ťa začalo lákať divadlo, no rozhodol si sa študovať na Vysokej škole dopravy a spojov?
Ani nie ja, skôr môj otec. Môj brat tam chodil a on si myslel, že vďaka nemu tam budem mať voľnejšiu cestu.

.keď si na tú školu začal chodiť, čo si si predstavoval, že budeš robiť, keď ju skončíš?
Nič konkrétne. Išlo len o to, aby som mal titul a potom už môžem robiť čokoľvek. To sa otcovi v tej dobe javilo ako najdôležitejšie. Na tú školu vtedy neboli ani prijímačky – zobrali všetkých, čo sa prihlásili, a teda aj mňa. Prišiel som tam, vydržal som tri mesiace, ale bolo to príšerné. Spoznal som za ten čas všetky žilinské krčmy, spoznal som asi tak dvoch milých ľudí, ale čo sa týkalo učiva, tak z toho sa na mňa veľa nenalepilo. Pamätám sa na jednu profesorku, ktorá jednou rukou písala na tabuľu a druhou to hneď zotierala. Všetci si to rýchlo zapisovali do zošitov a ja som tam len tak sedel a hovoril som si, že toto nie.

.pred tým, ako si išiel na túto školu, po VŠMU si ani nepoškuľoval?
Poškuľoval som, no keď som zistil, že tam z 300 uchádzačov prijmú trinástich, nevedel som si predstaviť, že by som mohol byť medzi nimi. Takže som to úplne zavrhol. Myslel som si, že nemám vôbec žiadnu šancu.

.predstav si, že by sme sa takto rozprávali niekedy počas tých tvojich žilinských troch mesiacov. Aké si mal vtedy predstavy o svojom živote? Čo si si myslel, že budeš robiť, keď budeš mať štyridsať?
Počkaj, musím sa tam vrátiť. Neviem. Asi som si myslel, že zostanem žiť v Martine, mal som to mesto rád, bol som výrazný lokálpatriot. Videl som sa teda v Martine, ale čo by som robil, to som nevedel. Mojím svetom boli hory a bicykel. (Smiech.)

.po žilinskom extempore si nastúpil do martinského divadla.
Áno. Bolo to 1. apríla 1994, divadlo bolo vtedy na zájazde. Nikto tam nebol, len jeden kulisár, starý pán Prokša. On ma zoznamoval s divadlom a ja som bol z toho úplne unesený. Prázdne divadlo, tie chodby, javisko, sála, foyer, vzadu všetky tie ťahy, išli sme hore do toho komína nad javiskom, tam mi ukazoval závažia. Úplne magické. Bol som z toho celkom hotový. Tam som sa našiel. Tam som chcel byť. Zdalo sa mi, že aj keď budem celý život kulisár, budem našťastnejší. (Smiech.)

.popritom si sa pripravoval na prijímačky na VŠMU.
Nakúkal som na hercov, ako hrajú, bolo výborné, že režiséri mi dávali menšie roličky, lebo vedeli, že chcem ísť do školy. To znamená, že som sa obliekol do montérok, postavil som scénu, prezliekol som sa do kostýmu, niečo som zahral, povedal som na javisku svoju jednu vetu a bol som najšťastnejší na svete. Po predstavení všetci herci išli do krčmy, ja som sa prezliekol zase do montérok a balil som scénu. Bol to krásny rok. Silný, divadelný.

.a potom VŠMU.
Vtedy brali asi 15 ľudí z 300 prihlásených. Mal som dlhé vlasy, vyzeral som ako taký sedlák. Keď sa teraz pozriem na tú fotku, tak nechápem. (Smiech.) Pamätám si Lukáša Latináka, s ktorým sme sa už na prijímačkách skontaktovali. Mal čapicu a na nej mal vyšité „Luky”. Tiež vyzeral dobre. Mal také veľké oči. Lúčili sme sa pred Redutou: „Tak čau, možno, že sa ešte uvidíme!” „No, čo ja viem, dobre, tak čau!” A potom sme sa uvideli o tri mesiace v septembri na zápise.

.ako prebiehajú prijímačky na herectvo?
Je to strašne stresujúce.

.ale herec musí zvládnuť stres.
Neviem, veru, či by som to ešte raz zopakoval. Prebieha to tri dni, počas ktorých sú tri kolá. Prišiel som tam, bol tam obrovský rad ľudí, ja som bol skoro na konci. Všetci okolo mňa sa mi zdali strašne zaujímaví: vysokí, krásni chlapci, nádherné baby. Zobral som si číslo – 202 – a povedali mi, že ma zavolajú. Keď ma zavolali, začal som spievať jednu Geišbergovu pesničku, aby som sa trochu uvoľnil. Začal som a Slezáček asi po dvoch veršoch povedal: „Dobre, spievať viete, to nás nezaujíma, túto pesničku sme už počuli miliónkrát!” Potom som niečo recitoval a prednášal. V druhom kole som mal prísť v cvičebnom úbore. Ale ja som nepočítal s tým, že sa tam dostanem, a tak som cvičebný úbor so sebou nemal. Býval som u rodiny v Rači a požičal som si od domáceho pána tepláky a tenisky. Lenže on bol veľký a ja malý. Na skúške som sa mal akože predstavovať a do toho tancovať. Tepláky mi boli veľké, mal som ich na trakoch, udierali mi do rozkroku, potkýnal som sa vo veľkých teniskách – a bolo to smiešne. Potom mi dal Emil Horváth takú úlohu, že sa akože učím báseň, vedľa mňa je akože klietka s kanárikom a počas toho, ako sa učím tú báseň, zistím, že mi zdochol ten kanárik, a to preto, že som mu nasypal otrávené zrno. Tak som to improvizoval a pamätám si, že celá porota sa na tom smiala. To bol najväčší pocit! Vedel som, že mám šancu.

.potom ti poštou prišlo oznámenie, že ťa prijali.
Prišlo, ale ešte pár dní predtým to vedela tajomníčka martinského divadla, zavolala si ma večer po predstavení s tým, že má pre mňa dobrú správu. A tak som sa dozvedel, že ma prijali, a v septembri som prišiel na zápis do Bratislavy.

.tam si sa znovu stretol s Lukášom Latinákom.
Tam som sa znovu stretol s Lukášom, z ktorého ráno poriadne tiahlo. Hovorím mu: „Lukáš, z teba teda tiahne,” a on, že „no, tak trošku som si dal.” Mne môj otec zabalil ploskačku slivovice – keby náhodou – a tak som ho ponúkol: „Dáš si?” Lukáš: „Pravdaže si dám.” A tak sme si hneď ráno o deviatej v lavici šupli. Vzadu, osamotený, sedel Majo Miezga. Sám vojak v poli. On bol totiž jediný z nás Bratislavčan. Vlado Kobielsky bol úplne nepríjemný, mal dlhý cop, bol v koženej bunde, taký ozajstný „Košičan”, Robo Jakab mal koráliky, vyzeral ako umelec, taký hippie. Takto sme sa v tej triede zozbierali.

.je úžasné, že až doteraz tie vzťahy pretrvali.
Je to vzácne. Nestáva sa to.

.čo vás vlastne spájalo?
Neviem, čo to je. Jednoducho sme si na javisku aj v živote porozumeli. A doteraz to funguje. Dôležité je, že to funguje aj v našej práci.

.ako došlo k tomu, že po skončení školy štyria z vás išli do Astorky?
Dôležité bolo to, že sme išli spolu na vojnu. Zobrali nás všetkých do umeleckého súboru vďaka Jurkovi Slezáčkovi a nášmu predstaveniu Na koho to slovo padne. Hrávali sme ho vo vojenských útvaroch po celom Slovensku. Potom sme po jednom prešli do Astorky.

.už počas školy študent herectva inklinuje k niektorému divadlu?
Už počas školy. V druhom-treťom ročníku už začínaš hosťovať po divadlách. Mňa to nejako k tej Astorke priťahovalo. Prvá hra, v ktorej som tam hral, boli Gorkého Scény z domu Bezsemenovcov, ktoré režíroval Roman Polák. Nejako ma to prepojilo s ľuďmi v Astorke, hoci hosťoval som aj v SND. Ale Astorka bola menšia, je tam menší súbor, možno mi to pripomínalo Martin. A robili sa tam zaujímavé veci.

.ty si v Astorke ešte zažil aj „slobodovské” obdobie?
Zažil. Dokonca som robil aj záskok za Szidi Tobias v Macoche. Bolo to perfektné obdobie. Ešte sa hrali aj Mŕtve duše a to bolo pre mňa najviac. Mirovi Nogovi sa to už nechcelo hrávať, ja som tam prišiel ako mladý, a tak mi to prepustil. Pozeral som sa zboku na Lasicu a Satinského, ako to všetko vymýšľajú.

.bolo to skvelé obdobie divadla Astorka.
Bolo tam vtedy niečo zvláštne. Neviem, čo to bolo, ale už sa to trochu vytratilo. Bolo ešte cítiť staré Korzo, Ďurko Nvota mal mimoriadne podarené inscenácie Ruda Slobodu, Roman Polák robil výborne Rusov. A divadlo bolo ešte hore na Suchom Mýte. Ten priestor voňal divadlom.

.presun na Námestie SNP zrejme Astorku poznačil.
Ten priestor v bývalom kine Pohraničník bol krásne zrekonštruovaný. Ale tým, že sa tam nemohlo nič navŕtať na stenu, nemohol si si tam zavesiť obraz, bolo to príliš čisté. Teraz sa to už trochu „zašpinilo” a je to už lepšie. Ale stará Astorka bola stará Astorka.

.stále sa v Astorke cítiš doma?
Áno, Astorka je pre mňa ideálna. Ešte mi je blízka poetika Teatra Tatra.

.čo pre teba Teatro Tatro znamená?
Nebol som pri úplnom zrode tohto divadla. Bol som pri Biance Braselli, dáme s dvoma hlavami. Najprv som tam robil záskok za Roba Jakaba, a tak som sa v tom ocitol. Sami si staviame šapitó, sami ho rozoberáme, sám sa staráš o svoj kostým, o svoje vlastné rekvizity, po predstavení ľudia odídu, zostaneme sami v tom stane, zapálime si, dáme si víno. To je divadlo.

.je v tom niečo naozaj divadelné.
V kamennom divadle to nikdy nezažiješ. Človek sa pri tom veľa naučí. Naučíš sa pokore pred tou prácou.

.v Teatre Tatre pripravujete novú inscenáciu?
Od polovice augusta skúšame Majstra a Margarétku a začiatkom septembra bude premiéra v Cabaj-Čápore. Minulý rok sme už niečo urobili, ale nestíhali sme, nejaké scény sa ešte dorobia. Trochu som z toho procesu skúšok minulé leto vypadol, pretože v období, keď bola prvá premiéra, sa nám narodil Šimon, a to bolo iné divadlo!

.robíš veľa dabingu. Čo je na dabingu zaujímavé?
Mňa to strašne baví. Keď je to dobrý film a v ňom dobrý herec, je to veľká škola. Sleduješ toho herca, máš ho úplne v uchu. Ale hlavne to je veľmi príjemná robota: pozeráš si film a keď sa to naučíš, celé si to užívaš.

.je ťažké naučiť sa dabovať?
Musíš prejsť obdobím zborov, ktoré trvá niekedy veľmi dlho.

.čo je to obdobie zborov?
Prídeš do dabingu. Ste skupina, kde vás je sedem-osem, sedíš v čakárni a do filmu ťa volajú na epizódne postavy: je tam vrátnik, je tam upratovačka, je tam dav ľudí a ty to všetko musíš vykryť. Nie je to ľahké, si často zmätený. Nevieš, ktorá postava na obrazovke je tá tvoja. Ťažko sa to učí, ale musíš tým prejsť, aby si zvládol remeslo. Dobrá robota to je.

.a seriály?
Keď máš hypotéku na krku, tak to robíš. Ale mňa to veľmi baví. Celá tá filmová práca je príjemná. Len sa všetci hrozne ponáhľajú. Ty by si to rád zopakoval, no dnes sa už nepozerajú ani kontroly na monitore. Keď si po klapke uvedomím, že som niečo mohol urobiť lepšie, nie je už čas na to, aby som to opravoval. Je to na škodu celej veci.

.niektoré seriály sa vôbec nechytili. Prečo?
My sme napríklad robili Sekerovcov. Urobili sme 12 dielov, vymenilo sa vedenie televízie a zastavilo sa to. Divák si na to nemohol ani zvyknúť a prišiel koniec. Je to škoda.

.keď ťa ľudia na ulici spoznajú, väčšinou to nie je vďaka divadlu a možno ani nie vďaka seriálom, ale vďaka Partičke.
Hm. Bola to naša srdcovka. Tiež sa to tak hlúpo skončilo. Markíza to odpísala. Tým, že to nevyrábala sama Markíza, ale iná produkčná spoločnosť a zdalo sa im to drahé, tak to išlo do stratena. Vedenie Markízy už vedelo, že to končí, no naťahovali nás. Hovorili nám, že jasné, od nového roku budeme točiť. Báli sa, aby sme neprešli do inej televízie a krátko pred Vianocami nám povedali, že končíme. Vtedy už boli programové štruktúry všade uzavreté a nemohli sme nikde pokračovať. Ale aj tak dobre. Robili sme to štyri roky a už sme cítili, že potrebujeme zmenu, že sa už niekedy opakujeme a že už nemáme vždy iskru, že už nás to tak nebaví. Je to prirodzená vec.

.partička sa tiež začala v divadle, nie?
Áno. V Štúdiu L+S. Tak vznikajú aj americké seriály. Najskôr sa to odskúša v divadle s ľuďmi a na základe ich reakcií sa to potom upravuje. Tak si to aj Dano Dangl najprv vyskúšal v divadle, čo bolo veľmi múdre. A zafungovalo to. Chodili sme s tým veľa aj po Slovensku a bolo to fajn.

.patríš medzi ľudí, ktorí nie su len verejne známi, ale sa aj verejne angažujú.
Zdá sa mi to úplne prirodzené. Veľa vecí ma hnevá a keď mám možnosť sa vyjadriť, tak to robím. Viacerí ľudia z neziskových organizácií sú veľmi príjemní a stali sa našimi priateľmi. Nemôžem mlčať. A keď ešte vezmem do úvahy to, že ma ľudia poznajú, zdá sa mi správne, že to robím. Len či to má zmysel?

.má?
Jasné, že má!

.vieš si predstaviť, že by si sa odsťahoval z tejto krajiny?
Viem si to predstaviť. Aj sme nad tým uvažovali. Ale nemôžem ísť preč. Jednak robím to, čo robím a vonku to robiť nemôžem: bol by som preto asi taxikár alebo by som predával zeleninu. Ale hlavne to tu mám aj rád. Mám tu rodinu a kopu priateľov. Najhoršie je to, že väčšinu ľudí to neštve tak ako nás. My s manželkou sa často pýtame ľudí: „Vás to netrápi?” A oni hovoria, že treba hľadať dobré veci a že sa na to nemôžeš pozerať iba kriticky. Ale ako sa mám pozerať napríklad na arogantnosť ľudí? Na to ako parkujú na chodníkoch, ako ťa aj s kočíkom takmer zrazia na priechode, v reštaurácii sú k tebe nevrlí... My hľadáme dobré veci a vždy ich aj pomenujeme, radi chválime, keď vidíme, že sa ľudia snažia. Ale tých dobrých vecí a zážitkov je stale ešte málo.

.ti si vlastne taký nahnevaný mladý muž.
Som!

.bude lepšie?
S Kiskom nejaké svetielko zasvietilo. Aspoň mám taký pocit. Keď tie prezidentské voľby dopadli tak, ako dopadli, aká to bola nedeľa! Hovorili sme si, že poďme niekde na víno! Poďme sa tešiť! Dovtedy bolo všetko smutné. Teraz svitla nádej. Ale nádej vlastne svitne, aj keď vidím takýto podnik (kaviareň U Kubistu – pozn. red.), v ktorom sa cítim trošku ako v New Yorku. Na chodník ti dajú stoličku. Ale hneď, ako to urobia, musia ju dať dnu, lebo to musia vybaviť hore na meste, lebo to je zabratie chodníka. A pritom – veď je to výborné, sedieť na chodníku a piť kávu. Svitne mi nádej, keď vidím, že sú ľudia ohľaduplnejší voči cyklistom. Ale zatiaľ je toho veľmi málo. Neviem, prečo je to tak. Či ľudia málo cestujú, alebo si málo všímajú, ako to vonku funguje. Ale treba sa ozývať. Je to dôležité.

.aký máš pocit v divadle krátko pred začiatkom predstavenia?
Strašne zívam. Päť minút pred siedmou sa ti niečo v hlave udeje a ty začneš zívať. Ideš vystúpiť pred ľudí, sedíš pri inšpicientke a začneš zívať. Ale o dve minúty, keď už stojíš na javisku, je všetko iné. Hneváš sa, alebo sa raduješ, si zamyslený alebo sa smeješ – podľa toho, čo má tvoja postava v danej chvíli robiť – a na zívanie zabúdaš.

.poznáš aj niečo ako trému?
Určite. Pred premiérou vždy, potom už nie.

.blaho Uhlár hovorieva o hercoch, ktorých má rád, že na javisku „žijú”. Že teda svoju postavu nehrajú, ale „žijú” v nej.
Presne tak by to malo byť. Vtedy je to ono a divák, ktorý sa na teba pozerá, ti uverí. Keď to len nehrám, ale som tou postavou aj vnútri a naozaj to na javisku prežívam. Je to dobre aj pre mňa ako herca. Očisťuje ma to a dobre sa pri tom cítim.

.herec, na rozdiel od hudobníka, nehrá na nástroji, ale sám je nástrojom. Pre diváka je to zážitok, ale pre herca to musí byť veľmi náročné.
Je to náročné. Často sa po trojhodinovej hre cítim, ako keby som vyfáral z bane alebo odjazdil náročnú etapu na Tour de France, ale zároveň sa cítim veľmi dobre. Ako keby som na javisku nechal všetko, čo ma zväzuje a trápi – slzy, zlo aj hnev – a zrazu mi je fajn.

.takže to pre teba má v istom zmysle aj terapeutickú funkciu?
Nie všetky hry, ale tie, kde sú postavy hlboké a prežívajú traumy a zlé veci, tak vtedy sa to stáva. Vtedy je to očisťujúce. Chcel by som to preniesť na ľudí, ale nie vždy to ide. Jednou z takých očisťujúcich hier bola pre mňa O’Neillova  Cesta dlhého dňa do noci.

.ako je to s komickým hraním?
To je najťažšie. Toto je jedna z vecí, ktoré máme s Lukášom Latinákom, Mariánom Miezgom a Robom Jakabom určite spoločné: všetko sa snažíme hrať „na vážno”. Rozosmiať ľudí a pritom byť vážny, nerobiť zo seba pajáca, nepodlizovať sa divákovi. Dúfam, že ešte príde k niečomu takému, k seriálu alebo k sitcomu, kde to budeme môcť spolu vymýšľať a robiť.

.už vieš, čo budeš robiť túto sezónu v divadle?
Viem. Michal Vajdička by mal od januára v Astorke skúšať svoju autorskú vec, tak na to sa teším.

.a televízia?
Namočil som sa do jedného nového seriálu, ktorý by sa mal od januára spúšťať. Hádam to vyjde.

Juraj Kemka/
Narodil sa v roku 1975 v Martine. Po maturite začal študovať na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline, no vydržal tam len tri mesiace, vrátil sa do Martina a stal sa kulisárom Slovenského komorného divadla. Následne vyštudoval herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU. Po skončení štúdií a základnej vojenskej službe nastúpil do Divadla Astorka, ktoré je doteraz jeho domovskou scénou. Je aj súčasťou divadla Teatro Tatro, veľa dabuje, účinkuje v niekoľkých televíznych seriáloch, bol súčasťou úspešného televízneho programu Partička. Angažuje sa vo viacerých verejných kauzách, podporuje Alianciu Fair Play, patril medzi signatárov protestu divadelníkov proti proti Harabinovi. S manželkou Adrianou a desaťmesačným synom Šimonom žije v Bratislave.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite