Prečo si, napríklad, religiózni ľudia myslia, že sú morálnejší ako sekulárni? A prečo mnohí veria viac štátu ako sebe? Prečo sa nájdu aj takí, ktorí veria, že november ’89 bol komplotom s komunistami, že newyorské Dvojičky zničili izraelské a americké tajné služby, aby mohli rozpútať vojnu v Iraku? A mnohým ďalším bludom? K ľuďom, ktorí majú odpoveď na všetky otázky, cítim nedôveru. Nebude to aj tým, že niektoré tajomstvá sú živnou pôdou pre sebaklam, čo je skvelý prostriedok proti strachu z neznáma, proti úzkosti a bezmocnosti?

Ozve sa školský zvonec a deti spolu s rodičmi vstupujú do triedy. Prvý školský deň uvoľní medzi deťmi radosť, ale aj pár sĺz, keď niektorým chýba domov. Presne to sa stalo Carle, ktorá práve začala chodiť do predškolského ročníka v Cerre. Dievčatko má šťastie, pretože má učiteľku, ktorá učila na základnej škole, vie teda, čo deti potrebujú. „To je šťastie!,“ myslia si niektorí rodinní príslušníci Carly, až kým nenarazia na varovanie inej mamičky: „Dávajte si na tú učiteľku pozor, od každého žiaka vyžaduje, aby jej nosil z domu nejaké potraviny.“

Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.

Ako novinár v Rádiu Slobodná Európa sa venoval najmä Rusku. Keď ho ovládol Putin, Rusko ho prestalo zaujímať. Roky sa potom zaoberal konfliktom v bývalej Juhoslávii. Dnes ho najviac zaujíma to, čo sa deje v strednej Európe. Milan Nič.

Liečia emócie? Samozrejme! Tie pozitívne. Negatívne emócie zdraviu škodia. Jedny aj druhé sú infekčné. Indukovaný efekt negatívnych emócií po sebe zanecháva agresívnych, mrzutých a frustrovaných ľudí. Otázka znie: Prečo si negatívne emócie významná časť politických elít, médiá a pospolitý ľud tak obľúbili? V opačnom prípade by literárne bestsellery, filmy, volebné kampane i rétorika úspešných politických vodcov vyzerali inak.

Knihy dokážu byť nesmierne rôznorodé a v mnohom sa líšiť, či už svojou veľkosťou, obsahom, alebo hodnotou. Jedno však majú spoločné: rovnako voňajú. Tie staré však úplne inak ako tie nové.

Poverený riaditeľ Domu umenia/Kunsthalle Bratislava Juraj Čarný hovorí, že vždy chcel robiť sprostredkovateľa medzi umelcom a divákom. Dnes mu práca kurátora zaberá len desatinu času, inak je to predovšetkým manažovanie, cieľ však zostáva rovnaký.

Crowdfunding čiže kolektívne financovanie je úžasná vec. Nielen preto, že vďaka nemu nakoniec môžu vzniknúť veci, ktoré by inak nevznikli, ale najmä preto, ako veľmi sa môžu prečistiť vzťahy medzi tvorcami, investormi a potenciálnymi zákazníkmi. Konečne totiž môže platiť, že zákazník má pravdu naozaj vždy, nielen na konci, keď už je hotovo a posledné, čo zostáva, je vec predať, ale hneď od začiatku, keď ešte vec nie je, len idea. Nápad, projekt, sen.

Keď sa v sobotných televíznych správach objavila reportáž o tom, že v Krajnej Bystrej odhalili pomník svojmu rodákovi Vasiľovi Biľakovi, väčšina divákov možno len nahnevane zašomrala. Peter Kalmus nešomral.

Biľakov pamätník Komunistická strana Slovenska odhalila pamätník Vasiľovi Biľakovi v jeho rodnej obci Krajná Bystrá pri Svidníku. Obec mu tiež udelila čestné občianstvo a pri odhaľovaní pamätníka rečnil aj starosta. Biľak bol pritom prominentným komunistickým funkcionárom a jeho meno je aj pod pozývacím listom pre armády Varšavskej zmluvy, ktoré v roku 1968 okupovali Československo. Stal sa tiež jedným zo symbolov následnej normalizácie.