Volala mi kamarátkina mama, aby som sa jej pozrela na tých internetoch, kedy a kde dávajú toho Renoira a koľko vlastne teraz stojí lístok do kina, lebo ona tam nebola aspoň 30 rokov. Rozmýšľala som, či aj moja mama bola v kine, odkedy som jej sedela na kolenách v Obzorke na Lassie sa vracia, ona mi čítala titulky a spolu sme si pri tom poplakali. No, možno so žiakmi ako dozor na nejakom vojnovom sovietskom filme. Občas mamu zoberiem na koncert či do divadla, ale do kina, to mi nikdy nenapadlo. Chodia vôbec ešte seniori do kina? A na aké filmy?

Rapper Branislav Kováč, alias Vec, nedávno získal dve ceny na Radio Radio_Head Awards. Albumom roka 2012 sa stalo jeho CD Stereo Farbo Slepo, ktoré si prvýkrát vydával sám. Vraj je zdravé pridať si k tvorbe aj troška administratívnej práce a biznisu.

Už mi konečne zasa všetko smrdí od dymu. Milujem tú vôňu (aj keď ma minule preto vyhodili z vlakového kupé, že „slečinka, ale takto sa do vlaku nenastupuje, takíto vyúdení, kto to kedy videl, no jaké by to bolo, keby tu každý takto smrdel od dymu?" Slušne som sa ospravedlnila ujovi a vyšla von do uličky. Ako som vychádzala, všimla som si, že z uja strašne tiahne chľast...).

Vyše roka som strávil cestovaním po Európe a snažil sa ako novinár pátrať po nadprirodzených javoch. Išlo mi o náboženské fenomény, ktoré nie je možné vedecky vysvetliť. Obracal som sa na serióznych vedcov, akademikov a profesorov. Materiál do mojej knihy Dôkazy tajomstva (Dowody Tajemnicy), ktorá vyšla pred niekoľkými mesiacmi, mi dodali súdni lekári, chemici, fyzici, botanici či chirurgovia.

Iba v horizonte môjho života sa správal štát, ktorého som bol občanom, naozaj podivuhodne. Ten vojnový mnohým najprv odobral majetok, a potom väčšine z nich aj holé životy. Po vojne, ešte skôr, ako si stačili vydýchnuť, spočítať mŕtvych a obnoviť domovy, vzal im majetok a slobodu ešte raz. Trvalo to dlhé desaťročia a podaktorí odchádzali v 50., 60. a 70. rokoch do emigrácie s rovnakým kufríkom ako predtým do transportov. Akurát tentoraz do bezpečia a zväčša za lepším.

Istanbul býva taký aj onaký. Keď som sem v roku 2007 prvý raz prišla, moje prvé skúsenosti s tureckou metropolou a jej obyvateľmi neboli práve najlepšie. Keď som si spolu s ďalšími dvoma slovenskými študentkami hľadala ubytovanie, okradli nás o nemalú sumu peňazí. A keď som prvýkrát ráno o piatej počula modlitbu z mešity, totálne som spanikárila.

Ako chlapec pozeral na výklad plný gitár a sníval, že raz na jednej z nich bude hrať. Dnes má doma viac ako 70 gitár a za sebou desiatky skvelých pesničiek. Dvadsiateho šiesteho júna vystúpi druhýkrát v Bratislave. Britský spevák a gitarista Mark Knopfler.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Nedá sa nič robiť – za mojimi dnešnými názormi treba hľadať genetický odkaz predkov, výchovu, vzdelanie, životnú skúsenosť, emocionálne naladenie, fyzickú kondíciu, momentálnu etapu životnej dráhy, osobnú situáciu a neviem čo ešte. V každom prípade asi nie je náhoda, že sú ľudia, ktorí mi hovoria z duše, a iní, z ktorých dostávam vyrážku.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.