V prvej tohtoročnej relácii Braňo Závodský Naživo v Rádiu Expres bol hosťom šéfredaktor .týždňa.

Ako sa máme rozprávať a diskutovať, keď dnes absolútne nezáleží na tom, či je váš argument pravdivý alebo nie? Dokonca čím sa informácia javí ako menej pravdepodobná, tým jej ľudia skôr uveria. Je teda diskusia v našej spoločnosti ešte možná?

Asi by ste márne hľadali a len ťažko našli človeka, ktorý žije v tejto krajine, a informácia o sérií protestov proti zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry ho úplne obišla. Keď zadáte do vyhľadávača výraz špeciálna ako prvé slovné spojenie vám vyhodí špeciálna prokuratúra, až potom spojenia ako špeciálna škola či špeciálna pedagogika. A nielen plné námestia, odvážni rečníci, slová, ktoré odzneli na tribúnach, ale aj originálne transparenty boli a sú neodškriepiteľnou súčasťou týchto zhromaždení.

„Viera je schopnosť vnímať skutočnosť ako oslovenie: snaha načúvať, učiť sa porozumieť, byť pripravený odpovedať. Som presvedčený, že je to tá vôbec najvzácnejšia (a zároveň najzaujímavejšia, najdobrodružnejšia) možnosť, ktorú ľudstvo ponúka: žiť svoj život ako dialóg, v stálom načúvaní a odpovedaní, žiť pozorne a zodpovedne.“ Tomáš Halík

Začnem osobným vyznaním. Moju, dnes odchádzajúcu, generáciu postihol nebývalý osud: boli sme odsúdení žiť postupne vo ôsmich rozdielnych politických režimoch. Každý z nich mal svoje „jedine správne“ hodnoty a nútil občanov, aby ich prijali a vyznávali.

Ten luxus, že si dnes môžem pozrieť vystúpenie akejkoľvek skupiny alebo sólistu, je pre mňa stále súčasťou zázraku, v ktorom žijeme. Ja totiž považujem to, že sme slobodní, za zázrak, a uvedomujem si to každý deň. Je to dôležité, pretože mnohým tieto vymoženosti nič nehovoria a dokonca mnohým aj vadia.

Zatiaľ čo my žijeme v bezpečí, neďaleko našich hraníc sa naďalej prelieva krv. Nenechajme sa zmiasť kvantom informácií v online priestore či manipuláciami populistov, situáciu na Ukrajine musíme aj dnes sledovať pozorne. Naša podpora stále nie je dostatočná a v hre je toho oveľa viac ako si pripúšťame - konzekvencie víťazstva agresora môžu byť pre Slovensko aj celý Západ fatálne.

„Na protesty v Košiciach chodí so mnou aj moja 80 ročná mama“, hovorí. Ona vždy počas hymny zdvihne telefón a svieti. Oto Göbl protestuje aj kvôli svojim deťom, aby mohli žiť v dobrom štáte.

Slovensko žije tým, že sa schválila beztrestnosť pre mnohých ľudí, ktorí priamo pripravovali zákon o beztrestnosti, čo sa stane málokedy v histórii. Ale Slovensko žije aj inými vecami a jednou z nich je film Vojna policajtov, ktorý bude možno jedným z najúspešnejších slovenských filmov v posledných rokoch. Jeho dej sa formálne týka 90. rokov na Slovensku, teda toho obdobia, keď tu zavládol mečiarizmus, mafiánske praktiky, vraždy a podobne. Pod lampou sme privítali dvoch hostí: producenta a režiséra filmu Ruda Biermanna a hlavnú postavu filmu Alexandra Bártu.

Juraj „Jureš“ Líška asi nemohol nebyť hudobník. Jeho je bývalý primáš v súbore Vršatec, mama spievala v Družbe, sestra je tanečníčka, brat huslista. Sám Jureš hrá na viole a odkedy dostal počítač, robil s hudbou. Vo svojej skupine Fallgrapp, ktorá bola úplným zjavením, kombinuje svoje myslenie sláčikára a elektronického producenta. Vždy tvrdil, že svety folklóru a populárnej hudby oddeľuje a nevezie sa na módnej vlne world music. Od roku 2013, keď skupina vznikla, sa stal rešpektovaným tvorcom s impozantným portfóliom spoluprác.