Sme v týchto dňoch pod obrovskou záťažou, preto je asi vhodné dať si niečo aj z iného súdka.

Koronavírus spôsobil, že sme oveľa menej citliví na pomalú a zdanlivo neškodnú stratu slobôd a práv, ktoré nám zaručuje ústava.

Povedal som, že v sobotu a nedeľu nebudem písať denník, že si odpočiniem a so mnou možno aj naši čitatelia. Slovo som ale nedodržal.

Nezažil som New York po 11. septembri 2001, ale miestni hovoria, že dnešné vyprázdnené ulice a sirény sanitiek im dni po teroristickom útoku naozaj pripomínajú.

Stalo sa to, čo sa dalo predpokladať. Matovičom presadené obmedzenia pohybu vyvolali na cestách zbytočný chaos, ničomu to nepomohlo. Kritizuje ho aj Pellegrini, a tentoraz sa nedá robiť nič, len mu dať za pravdu.

Tak teda takto to vidím ja. Nejaký človek, autorita, v jeden deň vyhlási, že treba bezpodmienečne zabrániť ľuďom, aby počas sviatkov cestovali za svojimi príbuznými. Lebo veď ide o zdravie. Namiesto apelu na rozum zvolí silu.

Čakajú nás ťažké dni, týždne, mesiace a možno aj roky. To nikto nevie. V týchto dňoch sa formuje charakter našej spoločnosti. To, akým spôsobom zvládneme s pandémiou sa vysporiadať, nás poznači na celé generácie. Nevieme o tom, ale pandémia formuje charatery celých národov. Aj toho nášho.

Katolíci si cez deň spomínajú na mŕtveho Krista. Večernú vigíliu slávia ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.

Neuveriteľný mesiac čuším doma. Občas vyleziem niekde na lúku. Bál som sa ako to budem znášať. Zatiaľ je to OK. Hor sa do ďalších dní.

Neštátni poskytovatelia zdravotnej starostlivosti ambulantného typu sa v dôsledku opatrení proti COVID-19 ocitli v neriešiteľnej situácii. Ambulancie nie sú de jure zatvorené, ale ich reálne tržby sú na úrovni 5-10 %.