Walter Wiesner je lekár, ktorý žije v švajčiarskej obci Wittenbach v kantóne St. Gallen. Tvrdí, že kým sme mu nezavolali, myslel si, že reštitúcie jeho starej mamy Hildegardy Schulzovej sú uzavretá vec. Keď sme mu vysvetlili pozadie celého prípadu, zostal zaskočený.

Pred mesiacom mal v slovenských kinách premiéru film One Direction 3D, štylizovaný účelový dokument vraj momentálne o najpopulárnejšej chlapčenskej hudobnej skupine na svete. Medzi všetkými tými dievčatkami som si v kine pripadal až nepatrične. A pritom ja som bol domáci, pravidelný návštevník kina, a ony votrelkyne, niektoré v kine možno prvýkrát. Aspoň že sa nejačalo, mohlo sa, film to bol úžasný. Režíroval ho rešpektovaný dokumentarista Morgan Spurlock, okrem iného autor svojho času hojne diskutovaného dokumentu Super Size My, ktorý sa až ideologicky naváža do fastfoodu. I ďalšie jeho dokumenty sú ideologické, vrátane snímky Comic-Con Episode Four: A Fan´s Hope, v ktorej je ideológiou geekovstvo, čo je i mojím svetonázorom.

Vysťahovalectvo tvorí súčasť dejín mnohých národov. V 20. storočí to boli stredoeurópske národy, ale rovnako Arméni či Íri, ktorí hľadali šťastie najmä za morom. Ani Slovensko sa týmto dejom nevyhlo. Do roku 1870 odchádzali zo Slovenska iba jednotlivci, drotári či plátenníci. Po roku 1871 však v dôsledku nepriaznivej ekonomickej situácie vysťahovalectvo rástlo.

Auto začalo konečne chladiť a spojka, hoci s chrčivým zvukom, vyzerala, že do Česka vydrží, a to napriek tomu, že nás za Drážďanmi čakal prejazd Krušných hôr. Okruh okolo Berlína bol ten sobotný večer poloprázdny, a tak cesta od Baltského mora do Prahy ubiehala rýchlejšie, než som čakal a zdalo sa, že ani železnú rezervu vo výške nejakých 250 eur (na odťah do servisu a vlak domov) možno potrebovať nebudeme.

„Rakúsko pre nás kedysi znamenalo tak veľa,“ povedia mi občas moji slovenskí priatelia, „ale prečo je dnes to veľké Rakúsko také neviditeľné?“ A ja si vždy povzdychnem.

V časoch, keď som mal priateľku v Budapešti a chodieval som za ňou na víkendy alebo niekedy hoci na večeru z Bratislavy, som si vzal do hlavy, že by sme sadli do auta a len tak zašli k moru. Ako sa chodieva na chatu, na víkend. Z Bratislavy to bolo najbližšie niekam k Terstu a z Budapešti zase do Rijeky, jedno aj druhé nejakých päťsto kilometrov.

Verejny priestor Bratislavy netrpí výlučne vizuálnym smogom. Pomaly už štvrťstoročie naozaj neúmerne trpí smogom, reprezentujúcim individuálny pocit bohatstva, individuálny pocit moci. Píše Juraj Mojžiš.

V utorok mi môj kamarát a producent Bill zavolal kvôli stretnutiu s jedným investičným bankárom. Bill má nos na zdroje financií a kontakty. V New Yorku mnohí úspešní ľudia podporujú umelcov sponzoringom, zberateľstvom a niekedy produkujú aj artové filmy. Je to pre nich vec prestíže. Pán investičný bankár už mal moje CV-čko na stole a povedal Billovi, že sa na stretnutie na pracovnom obede teší. Podporu sa mi takto v minulosti podarilo získať viackrát. A tak som si otvorila Google, nech sa pripravím.

To, čo predviedla minulý týždeň česká polícia a štátne zastupiteľstvo, bolo odvážne. V každej krajine na svete chce veľkú odvahu od polície, ak má ísť po krku predstaviteľom štátu. Nie minulým, ale súčasným. Tým, ktorí majú práve teraz v rukách všetky nitky moci. Poslať kukláčov v plnej sile do sídla vlády a vyviesť odtiaľ šéfku sekretariátu premiéra (neskôr poslanú do väzby) a vedúceho úradu vlády (neskôr prepusteného) chce dávku odvahy, ktorá musí byť na tunajšie pomery mimoriadna.

Je to nádherná pláž. Dlhá, široká a zdanlivo nekonečná. Okolo majáka na konci pláže na more vyrážajú obrovské lode vrátane mnohých trajektov, čo spájajú Poľsko so Švédskom či Dánskom. Raz by sa tu okolo majáka mohli plaviť lode aj s českou alebo slovenskou vlajkou. Swinoujscie, poľský prístav v ústí Odry, je akýmsi predsunutým stanovišťom ešte omnoho významnejšieho Štetína. Ten mal kedysi pre Československo taký význam, že si Edvard Beneš na Versailleskej mierovej konferencii vymohol, aby tu Československo spoločne s Hamburgom získalo svoje výsostné územie. A po Odre mohli plávať lode z Československa až k moru bez toho, aby ich obťažovali nemecké úrady.