Sú revolta, krik, protesty tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, to, čo chcete? V knihe Ticho Susan Cainovej sa dočítate o malých a veľkých víťazstvách tých, ktorí toho veľa v živote nenahovoria ‒ o tom, ako Rosa Parksová spustila boj za práva černochov len tým, že namiesto dlhých rečí povedala iba „nie“, keď mala v autobuse pustiť sadnúť belocha, a o tom, ako by bez podobných ľudí nikdy nevznikla teória relativity, Harry Potter a Google. O tom, čo slovenská ľudová múdrosť nazvala „tichá voda brehy myje“.

Svitalo. Prudký lúč slnka z poodtiahnutého závesu ma nemilosrdne prebudil z dlhého spánku. Spolu so zvukom mora, detí, hrajúcich sa na pláži, a kikirikajúcich kohútov mi pripomínal, kde to som. Na mojom najobľúbenejšom mieste tejto planéty. Vybehla som sa presvedčiť o tom na bambusový balkón jediného hotela v dedinke umiestnenej medzi palmami, priamo na pláži. Na prekrásnej pieskovobielej pláži. Na rozprávkových Filipínach.

Za dva dni stihol dve premiéry. Miro Remo (31) vypustil minulý víkend do sveta dva svoje dokumenty. Prvým je Vrbovský Veter o Braňovi Jobusovi a jeho festivale, druhým je Comeback z prostredia ilavskej väznice. Premiéra bude na festivale v Karlových Varoch.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

V Caltone som sa zoznámil s najnešťastnejším človekom môjho života. Prechádzal som sa jednou štvrťou v Glasgowe, ktorú charakterizuje azda najnižší vek dožitia v Európe – muži v Caltone zomierajú ako 54-roční. Bol neskorý večer, naozaj upravená obytná štvrť bola ľudoprázdna.

Keď som prvýkrát navštívila Mexiko, urobilo to na mňa dojem. Ten obrovský potenciál aj enormné problémy. Bola som ohromená tamojšou kultúrou, Kuba je v porovnaní s tým len nedospelý príbuzný. Najviac ma ale šokovalo niečo iné: varovania a rady mojich priateľov, aby som si dávala pozor, pretože nebezpečná môže byť každá ulica.

Kto platí IS? David Cohen, ktorý na americkom ministerstve financií vedie odbor protiteroristického boja a finančných informácií, uviedol, že Islamský štát je najbohatšou teroristickou skupinou sveta. Mesačne čerpá milióny dolárov z predaja ropy na čiernom trhu, z výkupného a vydierania. IS predáva ropu z irackých ropných polí na územiach, ktoré dobyl, a už z toho má denne milión dolárov, vysvetlil Cohen.

Chceme sa s vami podeliť o naše každodenné boje. Dúfam, že náš nárek zasiahne svet. Sme ako slepec z Jericha (Mk 10, 46 ‒ 52), ktorý nemal čo vyjadriť, ale jeho hlas žiadal Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Aj keď niektorí ľudia ignorovali jeho hlas, iní ho počuli a pomohli mu. Spoliehame sa na ľudí, ktorí budú počúvať!

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Dnes je prvý júlový štvrtok a podchvíľou ma premkne záchvev nostalgie pri každom pomyslení na to, že dnes večer v Ríme, v nádhernom historickom Ninfeo di Villa Giulia, prisúdia a vzápätí odovzdajú najvýznamnejšiu taliansku cenu za pôvodné literárne dielo, Premio Strega. Táto moja nostalgia je dcérou spomienky na tri takéto štvrtkovo-júlové stridžie večery, ktoré sme v uplynulých rokoch vďaka šťastným okolnostiam strávili spolu s manželkou v spoločnosti Veľkých Elektorov, sedeli sme medzi nimi na vratkých stoličkách pri okrúhlych stoloch a do omráčenia sa zhovárali a zhovárali a zhovárali s naozaj veľkými menami súčasnej talianskej literatúry.