Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.

Za posledné desaťročia sa zmenil svet, médiá aj my. Obraz nezvíťazil nad písmom. Počítače, internety, google a facebooky znovu etablovali a rehabilitovali, aj keď v pozmenenej podobe, slovo a písmo. Všeobecná demokratizácia a ekonomizácia sveta viedla k štandardizácii, znižujúcej sa kvalite, bulvarizácii a kanibalizácii médií. To je dnešná mediálna rovnica. Našou domácou úlohou bola po roku 1989 pluralizácia a diferenciácia médií. V našej konkrétnej situácii bolo len otázkou, do akej miery je možná pluralizácia a diferenciácia médií v spoločnosti, ktorej historickým stereotypom správania je obranná túžba po jednote a spriemerovanie rozdielov. Tak to aj s našimi médiami dopadlo, sú také, aká je spoločnosť, a spoločnosť taká, aké sú médiá.

Keď píšem tento text, netuším, či sa tomu pánovi podarilo v sobotu dobre poupratovať „komunálny odpad“, ktorý má na svojom novonadobudnutom pozemku v Krásnohorskom Podhradí. Pozrela som si deň predtým jeho prezentačné video k tejto akcii. Ako vlastník obhajuje svoje nespochybniteľné právo upratať si na svojej parcele, ktorá je v katastri nehnuteľností stále vedená ako trvalý trávnatý porast. A hoci médiá vraj proti nemu vedú dezinformačnú kampaň, on iba bráni svoje právo, dať svoju parcelu do takého stavu, aby sa neporušoval zákon. Teda aby jeho pozemok bol opäť pozemkom iba s trvalým trávnatým porastom. Žiadne načierno postavené chatrče tu teda nemajú čo robiť.

Prebúdzam sa o štvrtej ráno. Prebúdzať sa nie je to správne slovo, pretože som takmer nespal, taký som nervózny. Desať dlhých rokov urážok, kopanie do všetkého, čo mi bolo takmer sväté, do Václava Havla predovšetkým. Roky, keď mi cez prostredníkov dávali vedieť, že sa s Klausom nikam nepozriem. Ani na túto jeho úplne poslednú zahraničnú cestu som ísť nesmel.

Bol tridsiaty január. Diplomati si lámali hlavu, aké majú vlastne napísať hlásenie na svoje ministerstvá zahraničných vecí. Tretí šéf vlády za dva roky, ako dlho to môže vydržať? To si hovorila väčšina z nich. Koalícia, na ktorej čele nový kancelár stál, vyzerala navyše veľmi nestabilne, rovnako ako situácia v krajine zmietanej krízou. Aj takí skúsení muži, akým určite bol československý veľvyslanec Vojtěch Mastný, ktorý mal za sebou dlhú misiu v Mussoliniho Ríme, nepredpokladali, že sa v ten deň rodí niečo šialené, niečo, čo zmení svet.

Hysterická vrava, ktorá sa strhla po nevymenovaní Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, je dosť nezrozumiteľná. Presne k takejto koncovke predsa smeroval náš „prezident hlavy štátu“ od začiatku. Čiže od momentu, čo bol Čentéš – regulárne v tajnom hlasovaní – zvolený v Národnej rade.

Často počúvame, že cesty Pána sú nevyspytateľné. No len zriedka bývajú ich zákruty až také mučivé ako tie, ktoré viedli k výberu novej hlavy Anglikánskej cirkvi.

S výnimkou generálneho štrajku v novembri 1989 si nepamätám ani jeden taký, ktorý by vo mne vzbudzoval sympatie. Až prišli v roku 2012 učitelia a ich študenti.

Přestože se jmenoval Ivan Martin Jirous, nejznámější byl pod přezdívkou Magor. Devátého listopadu uplynul rok od smrti tohoto velkého básníka, kunsthistorika a kritika, především ale otce našeho undergroundu, a bohužel také mnohaletého vězně bolševických kriminálů.