Je nedeľa v noci a my čakáme v útrobách baru Wuhan Prison na príchod legendárneho čínskeho punkového speváka Wu Wei z kapely SMZB. Práve sa vracia z koncertného turné, a tak sme potešení, že sa chce s nami stretnúť hneď na ceste z letiska v bare, ktorý sám založil.

Nechcem síce živiť chýry, že sa Srbsko scvrkne ešte väčšmi, ale správy belehradských novín Politika ma postavili do pozoru: píše sa tu, ako istý moslim z regiónu Sandžak pred súdom tvrdil, že ani trochu nerozumie srbčine. Preto trvá na svojom práve na tlmočníka, ktorý by mu všetko prekladal do bosniančiny, jeho materinského jazyka. Keďže srbčina a bosniančina sú len dve pomenovania pre ten istý jazyk, zápisnica z pojednávania pôsobí ako absurdná dráma.

V minulom čísle sa s nami Peter Celec podelil o svoj tip na Nobelovu cenu za medicínu alebo fyziológiu. A keďže tohtoročnú Nobelovu cenu v tejto kategórii oznámia presne v deň, keď vyjde toto číslo, skúsime pridať ešte jeden tip.

Odchodem Petra Skoumala přišla naše populární hudba o významnou osobnost – tak nějak by se dal životaběh skladatele a muzikanta odbýt, naštěstí se ale jak jeho život, tak tvorba, jeho odkaz podobnému klišéovitému odbytí vzpírá. Petr Skoumal, který zemřel v neděli 28. září ve věku 76 let, nebyl přitom autorem jedné šarže, skládal jak písničky pro děti, tak rockové, zkomponoval řadu soundtracků, pro duo, jež tvořil s Janem Vodňanským, psal písně někdy kabaretní, jindy až hitové, jako hráč se na svých albech neomezoval na klavír, pracoval i s elektronikou, a tak bychom mohli pokračovat.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

Bol som nedávno pri tom, ako Fero Guldan osádzal na poľsko-slovenských hraniciach pamätník Vrbovi s Wetzlerom. Fero je slobodný človek. Stavia pamätníky tam, kde majú byť, a nie tam, kde mu to štát, či peniaze umožňujú. V Čadci sa mi o niekoľko hodín neskôr prihovoril občan: „A čo hovoríte na to, že už tretíkrát v histórii kráčame proti Rusom?“. Poznamenal som, že sloboda za to stojí.

Ťažšie je svet opustiť, ako ho vymyslieť. Autori populárnej literatúry a popkultúry nezriedka podľahnú sami sebe, zamilujú sa do svojho diela. A keď niekto niečo miluje, ťažko sa mu to opúšťa. Preto prakticky nejestvujú fantasy romány, ale existujú stovky, tisíce fantasy ság, so sci-fi je to síce lepšie, ale aj tam je pokračovaní až príliš veľa a komiks a film azda ani netreba spomínať, tie tým trpia najviac.

Celovečerný dokument o predčasne zosnulom hokejistovi videlo už v prvý deň premietania v našich kinách takmer jedenásťtisíc divákov. Ak sa mu takto bude dariť naďalej, môže sa snímka 38 stať jedným z najúspešnejších filmov roka. Potom môžeme smelo tvrdiť, že sme taký kultúrny národ, že pred blockbustermi a umeleckými snímkami dávame v kinách prednosť kráľovskej disciplíne kinematografie – dokumentom. A nie hocijakým, ale dokumentom s názorom, ktorých ambíciou nie je zaznamenať čosi „objektívne“, nezaujato, ale účelovo a tendenčne, ako to robí napríklad demagóg Michael Moore.

Váhostav v konkurze? Okresný súd Bratislava I začal konkurzné konanie proti stavebnej spoločnosti Váhostav - SK, a. s.. Vyhovel tak firme Energy Pro, ktorá navrhla vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Informoval o tom minulý týždeň denník SME s odvolaním sa na web Finstat.sk. Váhostav Juraja Širokého podľa novín nedokáže platiť dlhy, ocitol sa preto v konkurznom konaní a hrozí mu vyhlásenie bankrotu.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.