Keď sa povie slovo mních, asi si predstavíte človeka v habite, ktorého možno bežne stretnúť na ulici. Skutoční mnísi však žijú v klauzúre v kláštoroch, odkiaľ takmer vôbec nevychádzajú.

Šesť zápasov, päť prehier, jedna remíza, skóre 1:14. Ak nerátame zápas s Modrankou v slovenskom pohári, tak futbalový Slovan nebol na tom za posledné obdobie tak zle. September 2014 však bude v belasom kalendári zapísaný ako čierny mesiac.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

Ako sa žije každodenný život, keď úspory zo dňa na deň stratia hodnotu, štát neprimerane zasahuje aj do toho, čo jeme a ako sa obliekame, keď vzťahy medzi ľuďmi vlčia? S hľadaním odpovede mi pomáhal pamätník mojej babičky, a najmä historička Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV.

„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Pozrite na slovenské (nielen politické) pomery, na ducha spoločnosti, v ktorej žijeme, na vyprázdnenosť myšlienok a slov, na citové vyhladovanie ľudí, na ich únavu zo života povrchnosti. Z tejto reality faktov usúďte, či sa tu aspoň v základných rysoch uberáme správnym smerom. Referendum nám odpovedalo na mnohé otázky, ktoré sme si ani nekládli. Jeho výsledky sú pre konzervatívca sklamaním. Avšak nesú v sebe skrytý náboj tvorivého nepokoja.

Keď prišla Aliancia za rodinu s referendom, napadlo mi, či sa ním neublíži homosexuálom, ale paradoxne aj katolíkom. Dnes je moja obava ešte silnejšia.

Palestínčania, národ bez domova. Mnohí aj bez strechy nad hlavou. A ďalší, ktorí žijú takmer tak ako my, len si to zriedka uvedomujeme. Akí teda sú?

Na slovenskom webe si päťnásobne viac ľudí kliklo na správy o futbale ako na čerstvé info o ebole. Lenže Prešov žije aj petíciami. Prvá je proti vzniku krízového centra pre týrané matky s deťmi. Druhá za jeho ustanovenie. Do toho prichádzajú komunálne voľby, čo bude dvojsečná zbraň pre tento projekt. Všímam si v meste nonšalantné úsmevy tvarí, ktoré z bilbordov sľubujú hory-doly. Všetko s cieľom získať stoličku. Možno preto, že ich druhé meno je služba.

Napísať, že necelé dva mesiace pred komunálnymi voľbami vychádza pravica za šašov, by bolo skrášľovaním reality. Neprehľadnosť mestských a obecných koalícií, ako aj lokálnych preferencií, nedovoľuje kategoricky tvrdiť, že tieto voľby sa pre niekoho skončia katastrofou. Ale SDKÚ by si ani nič lepšie nezaslúžila.