O budúcom americkom prezidentovi rozhodne ekonomika. Pre Baracka Obamu to nie je dobrá správa, pretože americké (a ani európske) dáta nie sú veľmi dobré. Prevaha ekonomických tém však zakrýva iné veľké témy, hodné diskusie. Na konci éry prezidenta Georgea W. Busha, krátko predtým, ako začali padať banky, bola najväčšou témou americká bezpečnosť a správna reakcia na fenomén terorizmu. Po štyroch rokoch sú tieto otázky ešte zaujímavejšie ako predtým, a jedným z dôvodov je rozdiel medzi tým, ako Barack Obama vystupoval ako kandidát a ako sa voči tejto otázke postavil už ako prezident.

Pôvodne mal spolu s Gabčíkom zlikvidovať Heydricha parašutista Svoboda, ktorý sa však zranil. Počas vojny ho vypočúvalo gestapo, ale nič dôležité neprezradil. Otázne sú jeho kontakty s ŠtB.

Mal tmavé tónované sklá, všetky sedačky vyzerali ako v prvej triede, ktorá stále zíva prázdnotou, v texte k fotografii píšu, že je tam aj wifi pripojenie, ale to som v Jancurových žltých vlakoch medzi Komárnom a Bratislavou vyskúšal tiež. Ale inak to bol on, ten istý City Elefant, poschodový prímestský vlak, ktorým jazdím každý deň zo svojho okraja Prahy do centra.

Mal som taký zvláštny sen. Blížil som sa so skupinou ľudí k veľkej budove. Bol to niečo ako chrám, alebo možno centrálny úrad. Mala veľmi veľa schodov. Zrazu nás predišlo obrovské nákladné auto a pred našimi zrakmi priamo na cestu k budove vyklopilo náklad zeminy a kamenia. A potom zmizlo. Dolná polovica schodov bola teraz zasypaná po celej šírke.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Andrej Šeban hral na dvoch posledných albumoch Deža Ursinyho – Ten istý tanec a Príbeh. Dežo mal podľa neho už pred príchodom do štúdia jasnú predstavu o albume.

Mal to byť protestný koncert ako každý iný. Dievčatá zo skupiny Pussy Riot, oblečené vo farebných šatách s kuklami na hlave, vnikli do moskovského chrámu Krista Spasiteľa, kde vykrikovali protiputinovské heslá.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Le Corbusier bol pre architektúru tým, čím bol Pol Pot pre spoločenské reformy. A v istom zmysle mal pre to menej ospravedlnení ako Pol Pot, pretože na rozdiel od hrozného Kambodžana bol obdarený veľkým, ba geniálnym talentom.

Mal som tú česť, že sme sa s Dežom Ursinym párkrát stretli aj osobne. Nikdy sme sa nezhovárali, vždy sme sa len videli (teda ja jeho) a pozdravili (vždy akosi placho). Napríklad na koncerte v Prahe, či v Dome zvuku na Kolibe, v deň, keď donahrával Príbeh a ja som náhodou nahrával hneď po ňom. Pre zvukára Juraja Solana, ktorý robí taký mäkký zvuk ako stvorený do Ursinyho hudby, to musel byť riadny skok...