Správa, že šéf ECB Draghi sa zúčastňuje na neverejných zasadnutiach akejsi G-30, vyvolala konšpiračné teórie. Ticho správcov našich zdrojov z druhého piliera nevyvolalo nič. Oboje zle.

Napriek urputnému odporu opozície Robert Fico presadil, čo si dávno zaumienil: Novela o sociálnom poistení je najškodlivejší ekonomický zákon, aký slovenskí politici za 20 rokov demokracie prijali.

Kým nová francúzska vláda znižuje odchod do dôchodku a sľubuje, že po dlhých desaťročiach vyrovná rozpočet, Španieli pýtajú peniaze z európskeho válova. A taliansky expremiér Berlusconi medzitým vymyslel plán záchrany Európy. Viac v prehľade udalostí z uplynulých dní.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Prezidentom Svetovej banky sa stal americký nominant Jim Yong Kim. Jeho protikandidátkou bola ministerka financií Nigérie Ngozi Okonjo-Iweala, ktorá vo všeobecnosti požíva väčší rešpekt. Toto rozhodnutie nemožno podporiť, je však pomerne ľahko vysvetliteľné. Zároveň poukazuje na vážne riziká neukončeného rozvoja.

V debatách o budúcnosti eurozóny sa často spomína meno Alexandra Hamiltona, jedného z amerických “otcov zakladateľov”. Ako prvý americký minister financií sa Hamilton rozhodol, že americká federálna vláda by sa mala zaručiť za splatenie dlhov amerických štátov po americkej vojne za nezávislosť. Ak by Európa mala štátnika Hamiltonovho kalibru, tak by sa rovnako aj európsky kontinent dôveryhodne zaručil za dlhy Grécka a Portugalska. Bývalý šéf FED-u Paul Volcker v januári napríklad poznamenal, že „Európa sa nachádza vo svojom hamiltonovskom momente, ale, žiaľ, nemá nijakého Alexandra Hamiltona na obzore.“

Asi najväčšou témou amerických novembrových volieb bude nezamestnanosť. Americká realita je v číslach a kontextoch iná ako slovenská, do budúcnosti sú však mnohé témy rovnaké. Začiatkom 90. rokov si Američania zvykli na nezamestnanosť okolo šiestich percent a ani občasné výkyvy ju dramaticky nezdvihli. Zlom prišiel s krízou v rokoch 2009 až 2010, keď nezamestnanosť stúpla na 10 percent. Odvtedy napriek všetkej snahe počet ľudí bez práce neklesol pod 8 percent, pričom mnohí nezamestnaní prácu ani nehľadajú, takže reálne čísla môžu byť ešte vyššie.

Zlyhal by komunizmus aj keby ho budoval a bránil Superman? Uživil by sa Gandalf ako ideológ ezoterických tmárstiev? Samozrejme, stačí zmeniť uhol pohľadu. Popkultúra pracuje so schémami. Títo sú dobrí, tamtí zlí. Zlí sa ničoho neštítia, dobrí musia urobiť všetko preto, aby zlých porazili. Občas to znamená, že dobrí sa musia ušpiniť a ešte občas až tak veľmi, že medzi zlými a dobrými už niet rozdielu. O dobre a zle potom rozhoduje spôsob výkladu.

Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Svet dnes zúfalo potrebuje počuť, že vo vzťahoch medzi kresťansko-sekulárnou Európou a islamom to azda nie je až také zlé. V mnohých ohľadoch to zlé je. Ale pozitívny príklad často osvetlí viac než dlhé argumenty. Takýmto príkladom je britská miniesterka lady Warsi.