Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dalibor Roháč: Potrebujeme Hamiltona?

.dalibor Roháč .časopis .ekonómovia o kríze

V debatách o budúcnosti eurozóny sa často spomína meno Alexandra Hamiltona, jedného z amerických “otcov zakladateľov”. Ako prvý americký minister financií sa Hamilton rozhodol, že americká federálna vláda by sa mala zaručiť za splatenie dlhov amerických štátov po americkej vojne za nezávislosť. Ak by Európa mala štátnika Hamiltonovho kalibru, tak by sa rovnako aj európsky kontinent dôveryhodne zaručil za dlhy Grécka a Portugalska. Bývalý šéf FED-u Paul Volcker v januári napríklad poznamenal, že „Európa sa nachádza vo svojom hamiltonovskom momente, ale, žiaľ, nemá nijakého Alexandra Hamiltona na obzore.“

Hamiltonova súčasná popularita je pochopiteľná. Pre tých, ktorí snívajú o európskej politickej únii je súčasná kríza príležitosťou na hlbšiu integráciu. José Manuel Barroso v tom duchu hovorí, že hospodárska a menová únia bude skutočne fungovať len vtedy, ak budeme tiež mať „bankovú úniu, fiškálnu úniu a jasné kroky k únii politickej“. Podobne hlasnými zástancami fiškálnej únie sú aj François Hollande, taliansky predseda vlády Mario Monti a španielsky premiér Mariano Rajoy.
Tí, ktorí argumentujú Alexandrom Hamiltonom ako historickou figúrou, ktorú údajne Európa potrebuje, by si však mali pozornejšie naštudovať americkú históriu. Predovšetkým, účelom existencie americkej federálnej vlády nebolo zachraňovať štáty v bankrote, ale zabezpečiť verejné statky pre celú krajinu: bezpečnosť, výkon spravodlivosti, obranu či zahraničnú politiku.
Pripomeňme si, že mladé Spojené štáty viedli vojnu so Spojeným kráľovstvom, najvýznamnejšou medzinárodnou mocnosťou svojej doby.
Účelom federálnej vlády – a federálneho dlhu – nebolo teda znižovať náklady na požičiavanie si pre jednotlivé americké štáty, ale poskytnúť občanom celoamerické „verejné statky.“ O celoeurópskych verejných statkoch a o tom, čo by Európska únia mala alebo nemala robiť je možné viesť dlhú debatu, ale je v každom prípade ťažké si predstaviť, aké spoločné ciele by zdôvodňovali vydávanie spoločného európskeho dlhu. Koľko verejných peňazí je naozaj treba na fungovanie spoločného trhu? A po skúsenosti s Lady Ashtonovou, je naozaj ešte niekto v Európe, kto si úprimne želá spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, založenú na najnižšom spoločnom menovateli?
Na Hamiltonov popud na seba federálna vláda prebrala štátne dlhy po vojne za nezávislosť. Rovnaká situácia sa zopakovala po vojne v roku 1812. Tento opakovaný zásah tak vytvoril medzi americkými štátmi očakávanie, že federálna vláda im príde na pomoc zakaždým, keď sa dostanú do finančných problémov. To však bolo v tej ére neprijateľné, a od 30. rokov 19. storočia federálna vláda pristúpila k striktnej politike nulovej finančnej pomoci individuálnym štátom. Výsledok? Všetky americké štáty, s výnimkou Vermontu, si vpísali do svojich ústav pravidlá, týkajúce sa štátneho hospodárenia.
Nie, nežijeme v 19. storočí a fiškálne pravidlá nie sú všeliek. Historicky však akumulácia štátneho dlhu v Spojených štátoch bola nízka, aj keď je pravda, že fiškálna disciplína sa za ostatné roky zhoršila. Môžeme sa len domnievať, či nie je dôvodom to, že federálne „bailouty“ sa stali znovu reálnou možnosťou. V priebehu poslednej hospodárskej krízy sa totiž federálna vláda nepriamo podieľala na záchrane viacerých štátov, predovšetkým nešťastného tria Californie, New Yorku a Michiganu, a to hlavne tým, že na seba prevzala zodpovednosť za niektoré platby, ktoré by mali uskutočňovať štáty vo svojom mene.
Americký model fiškálneho federalizmu mal efekt na trhy so štátnymi obligáciami. Ekonómovia Rabah Arezki a Amadou Sy z Medzinárodného menového fondu a Bertrand Candelon z Maastrichtskej univerzity ukázali, že na trhoch s americkými štátnymi dlhopismi existujú negatívne externality. To znamená, že zhoršenie podmienok na požičiavanie si pre jeden z amerických štátov – napríklad Californiu – znamená zlepšienie podmienok pre iné štáty. Naopak, zlepšenie hospdárenia jedného amerického štátu povedie k zlepšeniu podmienok, za ktorých si môže požičiavať, zhoršiac tak podmienky pre ostatných. Najjednoduchšie vysvetlenie tohoto javu? Štátne dlhopisy sú z pohľadu investorov substitútmi.
Toto intuitívne zistenie je opakom obvyklého strašiaka „nákazy“ na trhoch s obligáciami, ktorý bol v Európe použitý ako argument pre vznik rôznych eurovalov. Negatívne externality nevedú k „nákaze“ – naopak, vytvárajú motivácie na konkurenciu smerom nahor vo fiškálnom hospodárení. Pokiaľ moji susedia hospodária dobre, tak je v mojom záujme tiež hospodáriť dobre, pretože to zlepšuje podmienky, za ktorých si môžem požičiavať. Nutná podmienka pre takúto konkurenciu, tlačiacu na lepšie hospodárenie je absencia federálnych záruk, že sa štátom dostane finančnej pomoci, ak sa dostanú do problémov.
Jednou z lekcií pre Európu by preto malo byť oddelenie otázky fiškálneho hospodárenia od európskeho projektu. Riešenie krízy v Grécku či Portugalsku nevyžaduje politickú úniu v Európe. A rovnako prípadný bankrot Grécka či Portugalska neznamená koniec spoločného európskeho trhu. Stručne povedané, Európa nepotrebuje nových Alexandrov Hamiltonov a nepotrebuje kolektívne ručenie za dlhy jednotlivých krajín. Aby sa v budúcnosti vyhla šlamastike, v akej sa nachádza teraz, potrebuje Európa lídrov, ktorí zabezpečia, že vlády členských krajiín budú čeliť plným nákladom svojho fiškálneho správania.

Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite